Martin Poliačik Linda Lančová Poriadok v hlave

Začnime dvomi skutočnosťami, ktoré poznáme v princípe všetci. V žiadnej predchádzajúcej dobe nebol taký nadbytok informácií, ako je tomu dnes a nikdy nebolo toľko možností sa k ich obsahu verejne vyjadrovať. Lenže kvalitu tohto, najmä technologického, pokroku znižuje naše mentálne zaostávanie. V drvivej väčšine nevieme informácie korektne spracovávať, lebo nás to doteraz nik poriadne nenaučil. A nemusí ísť len o veľké témy alebo dnes populárne fake news. Stačí, keď chcete nájsť spôsob akým ničiť vošky, ktoré si pochutnávajú na vašich záhonoch ruží, a veľmi rýchlo sa môžete dostať do labyrintu „zaručených receptov“, z ktorých sa nevymocete. Tento fakt si uvedomili Martin Poliačik s Lindou Lančovou z Akadémie kritického myslenia a svoje dlhodobé skúsenosti z praxe spísali do knihy Poriadok v hlave, ktorej hlavným mottom je: „Ak si chceš upratať v živote, musíš si najprv upratať v hlave.“

Ak idete niečo odmerať spolu s niekým, je dobré dohodnúť sa na začiatku na používaní rovnakej metrickej sústavy. Spoločná reč povedzme v jednotkách SI zaručí, že miesto lakťov spočítate obaja metre. Podobným spôsobom pristúpili k téme aj autori knihy, keď v úvode zadefinovali hlavnú tému, kritické myslenie, vychádzajúc z gréckeho slova kritikos, ktoré filozofia chápe v zmysle  objavovania a hodnotenia sveta, nasledovne:

Kritické myslenie je vnútorné nastavenie človeka, vďaka ktorému svoju myseľ, vnímanie a komunikáciu neustále sleduje a udržuje sa v strehu. … Kriticky mysliaci človek vie, že otázka „prečo“ takmer nikdy nie je zbytočná. Udržuje si hlavu otvorenú mnohým možným výkladom reality a vie, že rôzni ľudia vnímajú rôzne veci rôznym spôsobom, a ak aj stojíme vedľa blížneho a pozeráme rovnakým smerom, nevidíme to isté. Kto myslí kriticky, je si vedomý či vedomá obmedzení jazyka. Vie, že ak sa máme dohodnúť, musíme sa najprv uistiť, že rovnaké veci pomenúvame rovnakými slovami. A teda vie aj to, že často jediná cesta, ako niečo zistiť, je komunikovať s inými.

Dvadsaťšesť kapitol je rozdelených okrem úvodu a záveru na témy týkajúce sa štruktúry argumentu a argumentácie, zvládania rozhovorov a komunikácie, plus analýzu reality a štruktúra plánu. Toto znie na prvý pohľad zložito, ale kniha veľmi dobre balansuje medzi laickým jazykom a odbornými dodatkami, na ktoré potrebujete viac než maturitné znalosti a neraz aj prax v odbore.

Vybehol guru František na vyvýšeninu za stredne veľkou stredoslovenskou obcou a takto zakričal: „Keď ťa včela štipne v riť, cibuľu treba priložiť!“ Keďže väčšina obyvateľov obce z dôvodu kosenia lúk a hrabania sena bola v okolí danej vyvýšeniny, ľudia Františka začuli a otočili hlavy. Kto Františkovi uverí? A prečo? Mnohých v obci už niekedy včela poštípala. A veru matky a babky v takých prípadoch ťahali cibuľu z komory, prerezali napoly a polovičku na štípanec priložili, aby rana tak neopuchla. Boli však na lúke aj takí, čo také zorientované matky a babky nemali a aj včely ich doteraz obchádzali. Tí nastražili uši, aby v prípade uštipnutia vedeli, čo robiť. A okolo Františka sedela oddaná skupina jeho nasledovníčok a nasledovníkov. Tí, opojení múdrosťou svojho duchovného učiteľa, horlivo zapisovali jeho slová do pripravených zošitkov a uznanlivo kývali hlavami. Väčšinou však ľudia buď otočili hlavu späť a vrátili sa k senu, alebo začali medzi sebou debatovať, či propolis s cesnakom alebo skorocel nebudú lepšou voľbou.
***
Britský historik John Bury nazýva takéto prijímanie vedomostí „encyklopedickým“. Nekriticky uvažujúci človek podľa neho na otázku, ako niečo vie, odpovedá slovami „mám to od dobrej autority“,  „čítal som to v knihe“, „tak nás to učili v škole“ alebo „je to všeobecne známe“. Tieto odpovede znamenajú, že prijímateľ sa nezamýšľal  nad problémom, neoveril si informácie a plne dôveroval poskytovateľovi danej informácie.
Pri mnohých témach sa, samozrejme, na autority musíme spoľahnúť.  Mali by sme však vedieť vysvetliť, prečo sme si vybrali konkrétneho odborníka či odborníčku, alebo vlastnými slovami obhájiť svoje tvrdenie. Problém nastáva v momente, keď sa niekto odvoláva na nekonkrétnu,  nešpecifickú autoritu.

Vybalansovanie jazyka nie je jedinou prednosťou Poriadku v hlave. Veľmi šikovne urobené sú príklady rozdielnych dialógov, kde v jednom prípade sa diskutujúci nijak nepribližujú k pozitívnemu záveru a v druhom minimálne pochopia rozdielnosť svojich pohľadov. Niekedy je to až zahanbujúce, keď si pri pohľade na inak vedený rozhovor alebo graf uvedomíme, aká úplne iná by mohla byť komunikácia na akúkoľvek tému, ak by sme zmenili hoci len jej formu.

Aj keď je Poriadok v hlave primárne návodom, ako ho dosiahnuť, Martin Poliačik sa nevyhýba k zaujatiu postojov k háklivým témam, ktoré komunikácia medzi ľuďmi prináša. O tom, či je nejaký názor hodnotnejší ako druhý píše:

Tvrdenie, že nejaký názor je hodnotnejší ako iný, sa môže zdať trúfalé. No som presvedčený, že toto rozlišovanie a zvyšovanie citlivosti preň je jednou z najdôležitejších úloh našich dní. V čase, keď môže ktokoľvek povedať či napísať čokoľvek a okamžite to môže vidieť celý svet, si každá a každý za seba musí vybudovať vnútorný rozoznávací mechanizmus, na základe ktorého sa bude rozhodovať, či je daná myšlienka hodná ďalšej pozornosti alebo nie.
To, že niektorí ľudia majú na špecifické témy menej hodnotné názory, nerobí menej hodnotných ľudí z nich samých. Zvlášť ak si uvedomíme, že v iných témach môžu patriť k svetovej špičke. A možno dokážu vytvoriť hodnotné umelecké diela, možno vedia niekoho zabaviť alebo výrazne zvýšiť kvalitu života ľudí, ktorých opatrujú. Som presvedčený o tom, že hodnota človeka značne presahuje sumu hodnoty jeho názorov.

Knihu Poriadok v hlave napísali autori, ktorí sú v téme úplne doma a vedia svoje poznatky pútavo a v neposlednom rade aj veľmi vtipne prezentovať.  Zvlášť kapitola postavená na texte piesne Keď som išiel do lesa po drevo od Milana Lasicu, je v tomto smere výborná. Bez ohľadu na to, či ste úplný laik alebo lektor komunikačných kurzov, ktorý potrebuje odbornejšiu literatúru, neprerobíte, ak siahnete po tejto „upratovacej príručke.“

Rozhovor s Martinom Poliačikom

Široká verejnosť vás pozná ako človeka, ktorý bol jednu dekádu poslancom, ale vaše hlavné pôsobisko je Akadémia kritického myslenia. Pod tým sa dá chápať škola, ale ak si otvoríme položku O nás, dozvieme sa, že „kreslíte mapy myšlienkových svetov“. Ako by ste pretlmočili bežnému človeku, kým ste a čím sa zamestnávate?

Akadémia kritického myslenia pomáha širokému spektru ľudí lepšie sa zorientovať vo vlastných myšlienkových a rozhodovacích procesoch a túto lepšiu orientáciu potom prenášať do komunikácie a každodennej praxe. Učíme ľudí lepšie formulovať argumenty, aktívnejšie počúvať, čo im hovoria iní a ukazujeme im, ako pri každodennom riešení problémov musíme počítať aj s limitmi, ktoré naša myseľ prirodzene má. A ako konzultanti a konzultantky ľuďom pomáhame riešiť konkrétne zadania. Pripravujeme ich na prezentácie, učíme viesť konštruktívny dialóg na stretnutiach alebo pomáhame pri tvorbe strategických materiálov.

Čo bolo rozhodujúcim impulzom pre napísanie knihy Poriadok v hlave?

Nie každý človek môže prísť na naše školenie. Chcel som dať dohromady text, ktorý základy kritického myslenia sprístupní naozaj každému. Vzorce myslenia, ktoré sme predstavili v jednotlivých kapitolách, sú odskúšané na stovkách kurzov a školení a sú určené pre prax. Chcel som, aby aj ľudia, ktorých filozofia alebo vedy o fungovaní mysle moc nezaujímajú, získali z ich poznatkov konkrétnu a uchopiteľnú pomoc pre každodenný život. Každý človek potrebuje niekedy vyjednávať o cene bytu a alebo výške platu, všetci občas potrebujeme pochopiť, prečo sa s niektorými ľuďmi nevieme zhodnúť na spoločnom videní sveta. Táto kniha niektoré odpovede priamo dáva a k niektorým ukazuje cestu.

Vaše kniha balansuje medzi žoviálnym jazykom a vysoko odborným, kde sa bez znalostí v odbore alebo slovníka cudzích slov čitateľ stratí. Koho považujete za svojho primárneho čitateľa a prečo ste zvolili takúto formu?

Kniha má dve samostatné vrstvy, jeden text je môj a druhý písala Linda Lančová. Môj text je jednoduchší, ľahko stráviteľný a určený naozaj každému. Pôvodne vychádzal ako pravidelný newsletter, ktorý sme posielali mailom. Linda mala pôvodne napísať len poznámky k niektorým teóriám a ich pôvode, no zhostila sa toho tak dobre, že sme sa rozhodli urobiť z jej príspevkov plnohodnotnú súčasť knihy. Kto chce, môže ich preskočiť a ostať pri tom „žoviálnom“ štýle. No koho text zaujme a chcel by sa o teoretickom pozadí dozvedieť viac, má v knihe odkazy na desiatky ďalších zdrojov a autorov. Každá vrstva je písaná iným písmom a odseky sú rôzne široké, takže je veľmi ľahké sa v texte zorientovať a vybrať si, do akej hĺbky sa čitateľ či čitateľka chcú ponoriť.

Na záver knihy uvádzate mailový kontakt, pre ďalšiu komunikáciu s vami. Osvedčila sa vám už v minulosti takáto forma spätnej väzby?

Úprimne nás zaujíma, v akých situáciách ľudia naše vzorce myslenia budú používať. Možno ich nejak tvorivo spracujú učiteľky a učitelia a pošlú nám prezentáciu alebo video. Možno niekto bude chcieť detailnejšie vysvetlenie a vypýta si od nás ďalšie informácie. Možno niekto nájde niečo podobné v iných knihách alebo na internete a bude sa chcieť sa nami o to podeliť. V minulosti tak ľudia reagovali na newsletter alebo články, ktoré máme v blogovej sekcii našej webovej stránky. Preto bolo iba prirodzené, že sme možnosť ďalšej komunikácie ponúkli aj v knihe.

Akých autorov máte obľúbených v rámci odbornej literatúry a aký žáner a autorov čítate mimopracovne?

Veľmi sa mi páčia knihy kolegu z AKM Jana Markoša, obzvlášť tá posledná, Bližšie k sebe. Zo zahraničných autorov mám slabosť pre Carla Rovelliho a jeho prepájanie teoretickej fyziky a filozofie. Za nedocenené dielo, o ktorom by sa malo hovoriť podľa mňa viac, považujem knihu Záhada rozumu od Huga Merciera a Dana Sperbera. A veľmi som zvedavý na knihu, ktorá by v dohľadnom čase mala vzniknúť na základe projektu Nietzsche Self Help Experiment, ktorý teraz beží na internete.

Keď čítam mimopracovne, väčšinou čítam nahlas nášmu Jergušovi. Naposledy som bol nadšený z knihy o Duške a Luške od Kristíny Tormovej.

Čo vás na dnešnom stave myslenia najviac desí a naopak najviac teší? Ste výhľadový optimista alebo pesimista?

Ja som chronický optimista, ale v poslednom čase musím priznať, že môj optimizmus prechádza skúškou odolnosti. Obávam sa obrovskej polarizácie spoločnosti a desí ma to, ako sa vyprázdnil priestor pre umiernenú spoločenskú diskusiu. Ľudia sa nepočúvajú, extrémne názorové pozície získavajú na popularite rýchlejšie ako snahy o komplexné uchopenie reality a namiesto snahy o všeobecne prijateľné riešenia žijeme pod kyvadlom kývajúcim sa od jedného extrému k druhému. Nádej mi dáva viera v ľudskú schopnosť prispôsobiť sa a v kríze zo seba vymačkať maximum. Verím, že moderné technológie a rozmach umelej inteligencie prispejú k úplne novým spôsobom nachádzania riešení komplexných problémov a ľudstvo z tejto neľahkej situácie nájde cestu von.

Akú otázku by ste radi dostali, ale dosiaľ sa vás na to nik nespýtal?

Zatiaľ sa nikto nespýtal, či neplánujem podobnú knihu aj pre deti. Respektíve pýtajú sa ma to len niektorí rodičia v diskusiách na internete.

A plánujete?

Veľmi ma to láka. Muselo by ísť o nejakú spoluprácu, lebo ja som síce deti učil na Montessori škole v Lamači, ale zase toľko skúseností nemám. Ale ak by som naďabil na pedagogičku či pedagóga, ktorí by so mnou do toho išli, bol by to zaujímavý projekt.

Martin Poliačik, Linda Lančová: Poriadok v hlave, N Press, 2022, 144 strán

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments