Švajčiarsky spisovateľ, dramatik a publicista Max Frisch mal dvadsaťšesť rokov, keď skonštatoval, že jeho tvorba je síce prijateľná, ale povrchná. Zviazal všetky svoje publikované práce a poznámky, odniesol ich do lesa a spálil. Zaprisahal sa, že už nikdy nič nenapíše a začal si budovať kariéru architekta. V roku 1939 bol povolaný do armády. Švajčiari sa báli nemeckého útoku, Frisch si bol istý blízkou smrťou, preto porušil prísahu, začal si viesť denník a nadobudol presvedčenie, že táto forma mu vyhovuje. Hoci sa po odchode z armády vrátil k štúdiu architektúry a neskôr sa ňou živil, no nikdy neprestal písať. Na útržky papiera spisoval svoje dojmy, vymýšľal scény do divadelných hier alebo románov, rovnako ako keď slúžil v armáde a viedol si denníkové zápisky. Týmto spôsobom napísal niekoľko hier, ktoré sa dodnes uvádzajú po celom svete. Preslávil sa románmi Homo Faber, Stiller či Montauk a kritika ocenila aj jeho Denníky 1946 – 1949, v ktorých sa, okrem iného, zameriava na rozsah morálnej katastrofy spôsobenej druhou svetovou vojnou. „Pozrite sa na tých chlapcov, čo zhadzujú bomby, veru im to nepoznačilo tváre.“
Kniha ako mozaika vyskladaná z kamienkov
Napriek názvu nie je kniha denníkom v pravom zmysle slova. Je to zbierka zápiskov obsahujúca Frischove štylistické cvičenia, reportáže a dojmy z ciest po vojnou zničenej Európe. Opisy hrôzostrašných scenérií a bizarných zážitkov striedajú filozofické úvahy o literatúre, dôvere, chvále, kritike, osobitostiach Brechtovej poézie a podobne. Obsahuje taktiež podobenstvá, krátky životopis, návrhy divadelných hier a románov, burlesky, črty či opisy stretnutí s dobovými umelcami. Jednoducho – literárna koláž. Mnohé z textov sú považované za ústredné zdroje jeho ďalších diel. Denníky by sa teda dali považovať za akúsi literárnu dielňu a zásobáreň námetov. Fragmenty knihy odrážajú roztrieštenosť povojnového sveta, aj jeho vlastného života. Frisch cestuje po zdevastovaných európskych mestách, pozoruje tých, ktorí prežili koncentračné tábory, ženy prehľadávajúce sutiny, žobrákov, víťazov i porazených. Jeho dojmy sú úplne čerstvé, autentické a sprostredkúvajú náladu a strach ľudí z toho, čo bude ďalej. Znova a znova sa zaoberá otázkou, ako môže Európa nájsť trvalý mier. Autor síce odmieta myšlienku kolektívnej viny za vojnové zverstvá , no niekedy sa úvahám o nej neubráni. Napríklad pri pohľade na hrajúce sa vychudnuté deti vo frankfurtskom parku. „Ide predovšetkým o to, že nie sú zatratené, nie sú prekliate, bez ohľadu na to, kto sú ich otcovia a mamy. Dlhujeme im viac než len milosrdenstvo: nesmieme o nich ani na okamih zapochybovať, lebo budeme na vine, keď sa všetko zopakuje.“Písať znamená čítať sám seba
Pre čitateľov budú určite príťažlivé úvahy o umení ako takom. Či hovorí o spisovateľstve, lyrike, próze, architektúre alebo divadle, zaujme každou vetou. Nedovolí nám bezhlavo hltať text, núti nás uvažovať nad jednotlivými pasážami. Uvedomuje si, že hoci spisovatelia disponujú veľkou slovnou zásobou a obrazotvornosťou, niekedy slová nestačia, nezachytia celú podstatu, nesprostredkujú autentický zážitok, ten je totiž neprenosný. „Lebo žiadne slová, dokonca ani tie nevyslovené, nie sú nikdy schopné zachytiť všetko, čo si v okamihu, keď myšlienka vzniká, uvedomujeme, a to už ani nehovorím o tom, čo si neuvedomujeme.“ Frisch je zručný štylista a rozprávač. Jeho Denníky sú výnimočným literárnym svedectvom o povojnovej atmosfére v Európe a zároveň zásobárňou silných myšlienok a príbehov.
Jeden priateľ, ktorého si vážim, píše:
„Musím ti povedať, že považujem za nešťastné, ako sa ty a mnohí ďalší silou – mocou rýpete v otvorených ranách – zjavne to pokladáte za svoju povinnosť.“
Čo považujem za nešťastné ja: zaceľovanie rán, ktoré sú stále plné hnisu – a ony sú plné hnisu – zabúdanie na veci, ktoré sme ešte nepreskúmali, nepochopili, nespracovali, a preto ani nemôžu byť považované za minulosť. Ale skutočne je tak veľa ľudí, ktorí sú toho istého názoru?
(Max Frisch: Denníky 1946 – 1949, preklad Zuzana Demjánová, Premedia 2021)
Článok bol pôvodne uverejnený v Magazíne o knihách ( č. 2/2022), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments