Obálka knihy Jezero od českej spisovateľky Bianky Bellovej upúta na prvý pohľad. Z kalnej a temnej vody na nás upiera oči Duch jazera, ku ktorému vzhliadajú a zároveň sa ho boja obyvatelia malého mestečka Boros. Autorka nás prenesie na fiktívne miesto, kdesi na ďalekom východe, v bližšie neurčenom čase. Kedysi tu bývalo dobre, voda sa hemžila rybami, ľudia žili spokojne, no teraz znášajú okupáciu ruskými vojakmi, klaňajú sa sochám Štátnika a upadajú do čoraz väčšej chudoby. Očami detského hrdinu Namiho sledujeme zánik „starého“ sveta. Sveta, kde sa mŕtvi a umierajúci posielajú na pltiach Duchovi jazera ako obeta na uzmierenie. Jazero je toxické, po kúpaní v ňom sa ľuďom tvorí na pokožke ekzém, zomierajú na otravu, často zvracajú, ženám sa rodia znetvorené deti… Mesto ničí nielen samotné jazero, ale aj ťažký hriech z minulosti, ktorý sa týka rozprávača.
Nami žije so starými rodičmi. V spomienkach trojročného dieťaťa sa na chvíľu vynorí postava ženy, no babka existenciu matky popiera. Celé mesto vie, kto bola, ale pred chlapcom mlčia. Iba sem tam sa nájde posmieváčik, ktorý vychrlí útržky zraňujúcich informácií. Ako chlapec dospieva, dozvedáme sa skrze neho všetko, čo vidí, počuje a uvedomuje si. Rozprávanie pôsobí naozaj autenticky. Veľmi skoro príde o oboch starých rodičov a je vydaný napospas cudzím ľuďom, ktorí s ním začali zdieľať dom. Bez bitky a týrania sa nezaobíde ani jediný deň. Po tom, čo je chlapec svedkom znásilnenia dievčaťa ruskými vojakmi, odchádza loďou na druhú stranu jazera, rozhodnutý nájsť matku. Hlavné mesto mu vyrazí dych. Bohatstvo sa mieša s obrovskou chudobou. Nami drie pri asfaltovaní ciest, dýcha sírový prach v ťažobnej spoločnosti, neskôr sa na neho usmeje šťastie a zamestná ho mladý zbohatlík, pre ktorého sa pri fakt hnusnej udalosti stáva živým terčom. Všetky nádeje sa zdajú byť pochované…
„Když zůstane s čerstvě položeným asfaltem sám, kreslí do něj Nami nenápadně svou bolest, veľké bábiny ruce, křivku ženského těla, slepice v páchnoucím kurníku, tři trojúhelníky.“
Bianca Bellová napísala krutý príbeh (môžeme ho označiť ako dystopiu) plný zvratov. Vykreslila osud človeka, ktorý sa nenarodil pod šťastnou hviezdou. Namiho životný údel je ťažký a smutný, no chlapec sa nevzdáva a plný túžby pokračuje v hľadaní nielen matky, ale aj šťastia. Jazero považujem za druhú hlavnú postavu. Predstavuje život aj smrť, pohlcuje smútok i radosť a v jeho vlnách sa prelieva túžba po pomste. Je hrobom množstva ľudí a pamätníkom dobrých aj zlých čias. Nami musí na svojej púti jazero preplávať, obísť, ba ponoriť sa doň, aby rozlúštil tajomstvo okolo svojho narodenia. Predlohou pre vysychajúcu a toxickú vodnú plochu bolo zrejme Aralské jazero, ktoré je dnes rozpadnuté na niekoľko častí a už skoro úplne vyschnuté. (O obrovskej ekologickej katastrofe nájdete na nete mnoho informácií)
Kniha je celkom útla, no na 186 stranách sa nachádza hutný text rozdelený do štyroch kapitol, nazvaných podľa vývinových štádií neúplnej premeny. Prvá časť s názvom Zárodok opisuje Namiho detstvo, Larva je obdobím dospievania – masturbácie, prvej lásky, hormonálnych i telesných zmien. Kapitola nazvaná Nymfa je vyobrazením Namiho putovania na ceste za slobodou a Imago je ukončením detstva a začiatkom dospelosti. Bianca Bellová veľmi dobre vykreslila prerod hlavného hrdinu z dieťaťa na muža. Citlivejším čitateľom sa môžu zdať niektoré pasáže kruté a emočne ťažšie zvládnuteľné. Sama len s ťažkosťami čítam knihy, v ktorých sa opisuje násilie páchané na deťoch. Kritik a publicista Jiří Peňás sa vyjadril, že Nami pripomína hrdinu z Kosinského Pomaľovaného vtáčaťa, s čím vôbec nesúhlasím. A píšem to preto, aby sa čitatelia nezľakli prílišnej krutosti, pretože to, čo predviedol vo svojom románe Kosinski je hrôzostrašné a podľa mňa to nemá v literatúre obdoby. Bellová sa ani na kilometer nepriblížila k jeho krutosti. Azda to skôr myslel tak, že sa protagonisti podobajú vďaka putovaniu a hľadaniu lepšieho miesta pre život. Mne spočiatku hlavný hrdina pripomenul Sašu z románu Pavla Sanajeva Pochovajte ma za lištu, ale naozaj len na zopár úvodných stranách. Bellová vytvorila úplne originálny príbeh. Je tvrdý, bolestivý, bravúrne vyrozprávaný a, použijem klišé, lezie až pod kožu. Vzhľadom na udalosti, ktoré dnes otriasajú svetom, intenzívnejšie vnímame kritiku bývalého Sovietského zväzu, ktorá je v románe jasne viditeľná, a v časoch, kedy klimatológovia zvonia na poplach, si nástojčivejšie uvedomujeme alarmujúce klimatické zmeny, ktorých následkom je aj úbytok vody.Autorka za svoje vynikajúce dielo v roku 2017 získala ocenenie Magnesia litera – Kniha roka a Cenu Európskej únie za literatúru. Knihu publikovalo vydavateľstvo Host v roku 2016. Ak po nej siahnete, určite neoľutujete. Jezero si vás získa už od prvej strany.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments