Jedz, modli sa a miluj

Jedz, modli sa, miluj a never nikomu

Skôr než sa pustím do úvah o knihe a filme Jedz, modli sa, miluj plus veci s nimi súvisiacimi musím sa priznať k pár zásadným veciam.

Mám pomerne hlboké pochopenie pre to, čomu sa hovorí ženský román a pár textom som raz radostne inokedy skôr v konečnom dôsledku trúchlivo pomohol dostať sa k širšiemu publiku. Dalo by sa dokonca povedať, že som mužský feminista (dúfam, že Oľga P. na tomto mieste neomdlela). Nečkajte preto odo mňa vetné konštrukcie, dokazujúce moju nadradenosť nad týmto žánrom.

Zbožňujem sa pozerať na Juliu Roberts. Keby bol film, kde kamera dve hodiny v kuse zaberá len jej mimiku, dokázal by som si to pozrieť no možno aj každý mesiac. Lebo ma typ tohto úsmevu opantáva a rozslzuje už desaťročia a každý pokus vysvetliť to, by bola zmes toho najhoršieho gýču. Tým pádom nemám šancu „objektívnej“ kritiky ničoho, čo kedy natočila.

Paradoxne napriek neschopnosti skritizovať Juliu mám pred menom čosi zbytočné, získané okrem iného aj vďaka tomu, že ma zaujímalo, ako návšteva kina pôsobí na diváka. A s touto výbavou sa teda idem pridať k mediálnemu smogu okolo diela Elizabeth Gilbertovej a jej verzie zo strieborného plátna.

Je takmer železným pravidlom, že ak si myslíte, že s ohľadom na masírovanie o čomkoľvek, čo sa nachádza v aktuálnom centre informačnej bubliny, nemôže existovať nikto, kto by nebol ohľadne danej témy v obraze, VŽDY sa ten niekto nájde a dá o sebe nejakým spôsobom vedieť. Takže pre TEBA je tu pár všeobecných faktov.

Elisabeth Gilbertová je americká spisovateľka, ktorá vyrastala na farme, kde boli údajne neraz bez elektriny, a tak vraj nemohla dopadnúť inak ako stať sa autorkou kníh. Kým k tomu došlo, skúsila niekoľko tradičných povolaní, servírku v nočnom klube nevynímajúc. Postupne sa kariérne vypracovala, až sa stala reportérkou. A relatívne dobrou. V roku 1997 jej článok Múza z Coyotte Ugly inšpiroval rovnomenný film o tanečníčkach na barových stoloch. Raz bola vyslaná, aby urobila reportáž o bohatých paničkách cvičiacich jógu na Bali a miestny medicine man jej prezradil, že čoskoro príde o všetky peniaze, vzápätí získa všetko späť a vráti sa na Bali. A čo je asi najdôležitejšie, prežije jedno krátke a jedno dlhé manželstvo. Elizabeth, ktorá aktuálne prežívala to krátke, často plačúca v noci vo vani, bola viac ako nespokojná. Odišla od manžela, našla si mladšieho muža a pustila sa do hnusného rozvodu. Ale ani to nebolo dobré, a tak sa rozhodla, že sa pôjde do Talianska učiť jazyk a prejedať sa, potom do Indie meditovať a nakoniec si vydiskutovať na Bali s medicine manom, ako to myslel s tým svojim proroctvom. Ako v rozprávke stretla Brazílčana Felipeho, ktorý sa neskôr skutočne stal jej mužom.

Celý svoj príbeh dala na papier, nakoniec veď mala dohodu so svojou vydavateľkou, že tak urobí a v roku 2006 bola na svete ďalšia zmysel života objavujúca knižka. O dva roky, bez väčšieho záujmu, dorazila aj na Slovensko. Možno by zapadla prachom medzi miliónmi podobných príbehov, ktoré míňate vo výpredaji v Tescu, keby nezafungoval fenomén Oprah. Slávna moderátorka si pozvala autorku do show a urobila jej promo v rámci svojho programu Oprah Book’s Club. V praxi to znamená asi toľko ako vyhrať miliónový jackpot. Kniha nezmizla zo špičky bestsellerového rebríčka vyše roka. A mediálny kolotoč sa roztočil na plné obrátky. Filmové práva kupila spoločnosť Columbia, ktorá ponúkla titulnú úlohu americkému národnému pokladu, čiže Julii Roberts. Tú rola, ale najmä kniha, nesmierne nadchla a rozhodla sa opustiť svoj rodinný život a ťahať svoje dvojičky plus mladšieho syna spolu s drahým manželom po celom svete. O réžiu a scenár sa postaral seriálový režisér Ryan Murphy,  o kameru oscarový kameraman Robert Richardson. Výsledkom je ako keby z rýchlika videný rok života Liz Gilbertovej, natlačený do 133 minút s krásnymi ľuďmi a s krásnymi scenériami natočený za 60 miliónov dolárov, pričom už stihol zarobiť takmer trojnásobok. Toľko v kocke základné info, ktoré sa tradične spolu s vtipnými príbehmi z natáčania dozviete, keď na „niečo“ z Jedz, modli sa, miluj natrafíte.

Moja cesta k Jedz, modli sa, miluj bola nasledovná – filmová upútavka, prelistovanie v kníhkupectve pri marlenke, audio kniha, film. A keďže s blížiacou sa premiérou filmu narastal aj počet rôznych recenzií, postrehov, úvah, odporúčaní vo virtuálnom priestore v ktorom sa pohybujem, podľahol som a našiel som si, „čo o tom napísali iní“. A to nebola tá najlepšia voľba.

Pre súčasnú dobu je asi naozaj príznačné vytváranie bublín. Niekto má šancu na dobrú bublinu, niekto na zlú. Gilbertovej knižka sa nachádza tak niekde v strede. Vzhľadom na zvolenú tému má dostatočne veľké publikum, ktoré je ňou očarené a v jednotlivých kapitolách vidí seba. Na druhej strane je hlasná skupina „majstrov slova“. A tak nie je problém sa dozvedieť, že autorka je hlúpa a netalentovaná spisovateľka, predstaviteľka toho najodpornejšieho typu zbohatlíckej sebeckej Newyorčanky, ktorá si môže dovoliť zobrať sa a urobiť si ročnú cestu okolo sveta. No a kde si to môže ťažko pracujúca žena dovoliť. A film, to je už úplne podlý atak na prvú signálnu sústavu. Obsadiť najkrajšiu štyridsiatničku ženu Ameriky s najkrajším latino-fešákom a to celé vsadiť do hranej verzie cestopisu z nejakého travel channel, to si už čo tí filmári dovoľujú!

Je zaujímavé sledovať ako tejto bublino-tvorbe podliehajú tí, na ktorých názor by sme sa mali, alebo skôr sa mohli, spoľahnúť. Ja v princípe rozumiem tomu, že recenzent, ktorý má niečo napozerané, má očakávania vyššie ako bežný návštevník kina. Lenže nemusíte byť odborníkom na dušu, ani napísať diplomovku o vplyve kina na rozvoj človeka, aby ste vedeli, že divák sa ide predovšetkým zabaviť a oddýchnuť si. Nemusí každý film nastavovať zrkadlo ťaživej realite, milí zlatí. A tak najlepšia cesta je asi osobná skúsenosť.

Tá moja hovorí, že Jedz, modli sa, miluj je slušne a úprimne napísaná kniha, ktorej nechýba nápad, remeslo, vtip a hlavne nadhľad. Ako muž nemám dôvod dávať od nej ruky preč, hoci ako som v úvode naznačil, mám pre ženský román asi nižšiu úroveň odmietania ako typický chlap v mojich rokoch a s mojimi skúsenosťami. A práve vzhľadom na ne si z nej neberiem výzvu zbaliť sa a ísť mlčať do nejakého indického ašramu alebo zisťovať krásu rovníkovej prírody, ale ako výzvu pozrieť sa na seba, do seba a povedať si, či nie je čas na zmenu. (Medzi nami bol najvyšší).

Elisabeth Gilbertovú beriem ako niekoho, kto mal potrebu položiť si fundamentálne otázky a podať svedectvo o tom, ako to urobil. Možno keby to bol fiktívny príbeh, bol by som podobne nasrdený ako desiatky internetových diskutérov, ktorí pri slove jóga, boh, hľadanie zmyslu života dostávajú záchvat bledničkovitej nenávisti a robia sa im vyrážky na prstoch a na jazyku.

Spisovateľka sa vyjadrila pred premiérou, že kniha je jej a film Juliin. Keď si ho pozriete, pochopíte prečo. Herečka, ktorá v deň publikovania tohto textu dosiahla 43 rokov (Happy Birthday Julia) už dávno nie onou Pretty Woman, ktorá čaká na princa, čo príde nakoniec v bielom taxíku so vztýčeným dáždnikom miesto kopije, ale krásnou vyrovnanou a šťastnou ženou. Určite by to bol iný film, keby mal nezávislejšiu produkciu, menej reklamy a do hlavných úloh by miesto Julie a Javiera obsadili autorku s jej mužom. Nakoľko ide o dvoch tiež sympatických ľudí, videli by sme niečo iné, ale silne pochybujem, že by celkové „posolstvo“ bolo výrazne odlišné.

Čím ďalej tým viac mám pocit, ako keby bolo hriechom vidieť niečo skutočne milé a pekné. Naopak za všetkým treba vidieť kalkul a klišé a čím zvrhlejší príbeh, tým lepšie. Alebo hlboko intelektuálny. Samozrejme, ak má niekto potrebu tráviť v kine tri hodiny na nejakom ázijskom psychothrileri a vrcholným zážitkom mu bude scéna, kde sa postava bude 5 minút pozerať do studne a potom zošalie, je logické, že Julia konzumujúca zmrzlinu na lavičke, poškuľujúca po prísediacich mníškach, prežívajúca tajnú, ale divákom dobre známu rozkoš, mu nemá veľmi čo povedať. Tým ostatným prinesie dve hodiny relaxu a možno aj pár podnetov na zamyslenie. Napríklad – Aké je vaše najobľúbenejšie slovo alebo spojenie? U mňa vyhráva trust nobody a v tesnom závese má never say never. Lebo najdôležitejší človek pre vás ste vy a na tom treba postaviť aj dôveru.

 

Pesnička Better Days je ústrednou témou filmu.

Spisovateľka Elisabeth Gilbertová

Jediná fotografia skutočného Felipeho, ktorú nájdete na nete, je svadobná.

Julia Roberts a Javier Bardem sú filmovými Liz a Felipem.


Vzťah k vašej pizze je dôležitý.

Julia už dávno nie je len Pretty Woman.

Úsmev, ktorý milujú milióny.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť