Ľudské telo je pominuteľné, lež duša človeka nesmrteľná – to je doktrína mnohých náboženstiev. Niekto v dušu a jej nesmrteľnosť verí, iný sa viere vysmieva. Nech je tak alebo tak, aj ateista možno v kútiku srdca dúfa, že smrť nie je definitívnym zánikom existencie. Ruská prozaička Ľudmila Ulická sa v najnovšej zbierke poviedok O tele duše zamýšľa nad hranicou medzi životom a smrťou. Nie že by sa vŕtala vo filozofických či náboženských otázkach, to nie. Svojich protagonistov a protagonistky vsotila do víru zlomových životných okamihov a vtedy sa iba ťažko oddeľuje telesné od duševného.
Hnacím motorom je láska
Zbierka sa skladá z troch častí. Prvá, s názvom Priateľky, sa začína básňou, ktorú by sme mohli nazvať ódou na priateľstvo. Je to vyznanie všetkým ženám, ktoré si autorka nosí v srdci. Niektoré prózy v knihe majú aj osobné venovania. „Spolu sme prežili život, v náručí sme niesli všetky trápenia, jedna druhej sme si pomáhali vliecť kufre, truhly a zemiaky, jedna druhej na prsiach sme si odplakali všetky škriepky a sváry, všetky nevery, potraty, zrady, domové prehliadky, hanebnú závisť. (…) Také vás potrebujem – som taká ako vy.“ Nasledujú štyri poviedky s výraznými a silnými ženskými postavami. Nechýba v nich smútok, choroba, zúfalstvo a smrť, no hnacím motorom je láska v rôznych podobách. S ňou idú ruka v ruke odpustenie, zmierenie a nádej. Zarifa zomiera a Musia by si s ňou rada vymenila dušu. Jedna je Arménka, druhá Azerbajdžanka, rodiny ich odvrhli nielen pre lesbický vzťah, ale najmä kvôli národnostným nezhodám. Symbolom zmierenia sa v poviedke stáva vyobrazenie Draka v smrteľnom zápase s posvätným Simurgom. Kto z nich je zlo a kto dobro, sa nedá rozlíšiť, „lebo sú spätí do jedného nehybného a neroztrhnuteľného prstenca.“ V druhej poviedke si Alica kupuje smrť, pretože chce sama rozhodovať o svojom odchode na druhý svet. Lenže človek mieni a láska mení. Po rokoch samoty na staré kolená zisťuje, čo znamená milovať. A hoci smrť zaklope aj na jej dvere, život preukáže väčšiu silu. V tretej poviedke sa ono mystické prepojenie duší ukazuje najvýraznejšie. Keď dvaja snívajú ten istý sen, duchovné súznenie už nezostáva iba v teoretickej rovine. V poslednom príbehu si sestry roky rokúce nemali čo povedať, až smrť matky a modlitba, ktorú im rafinovane zanechala, im otvorí oči. Sila, ktorá plynie z textu je ohromná. V zlomových situáciách protagonisti získavajú energiu potrebnú pre život.Jemné vibrácie duše
Druhá časť začína opäť básňou. Tentoraz o finálnom dejstve života a jeho pominuteľnosti. Aj cyklus nasledujúcich siedmich poviedok sa dotýka hranice medzi životom a smrťou, ale autorka zachádza v prózach ešte ďalej, do mystéria posmrtného života. Smrť v jej podaní nie je definitívnym koncom, je krásna, oslobodzujúca. Postavy prechádzajú metamorfózou a cyklus žitia v inej forme pokračuje. Záverečnú časť s názvom Šesťkrát sedem tvorí súbor mikropoviedok o siedmich koncoch sveta a života, siedmich chorobách, siedmich pároch dvojčiat a napokon siedmich rodinách. Ulická v krátkych textoch s drsnosťou i nehou opisuje narodenie, smrť aj drámy, sprevádzajúce život človeka. Sedem koncov sveta, ktoré vykreslila, môže byť bližšie než si myslíme. Mnoho autorkiných postrehov a úvah má všeobecne platný charakter a pozornému čitateľovi poskytne veľa námetov na zamyslenie. Poviedky sú nápadité, väčšinou tragické, niektoré priam bizarné, ale v prvom rade výborne napísané a vypointované. A hoci sa väčšina točí okolo smrti, dokážu čitateľa nielen dojať, ale aj vyvolať úsmev.
(Ľudmila Ulická O tele duše, prel. Ján Štrasser, Slovart 2022)
Článok bol pôvodne uverejnený v Magazíne o knihách ( č. 3/2022), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments