Rodinu si nevyberieš – to je stará známa pravda. Rozprávač románu Domenica Starnoneho sa narodil rodičom, ktorí sú ukážkovým príkladom toho, ako by rodičovstvo nemalo vyzerať. Teda najmä otec, aby som bola presná. Taký človek by nemal byť ani otcom, ani manželom. Via Gemito je kniha plná vášne. Vášne, ktorá v sebe zahŕňa trápenie, bolesť, nepokoj, fyzické i psychické násilie, podriadenosť, nenávisť ale aj lásku. Dnes už dospelý muž, rozprávač Mimì, sa po smrti otca vracia v čase a veľmi podrobne opisuje cholerika, násilníka, klamára, rojka a nerváka Federìho, robotníka na železnici a neuznaného maliara. Otec si celý život vymýšľal historky, prikrášľoval svoje skutky, vždy z nich vychádzal ako ten najlepší, najdokonalejší a najmúdrejší. „Ako chlapec som ho pokladal za klamára a hanbil som sa, akoby mi jeho klamstvá patrili.“ Egocentrizmus viedol Federìho k patetickým klamstvám a smutné je, že hoci nebol dobrým človekom, cítime v ňom akúsi krehkosť, kŕčovitú potrebu byť uznaný, strach z obyčajnosti… Čiastočne autobiografické dielo Domenica Starnoneho zachytáva spomienky rozprávača na detstvo a dospievanie v talianskom Neapole. Starnone prostredníctvom románu reaguje na potrebu urobiť si poriadok v minulosti. Literatúra je silný výrazový prostriedok, písanie umožňuje spomínať, uvedomiť si, prijať, neprijať, odpustiť, neodpustiť. Román publikovalo vydavateľstvo Inaque v preklade Františka Hrušku.
Kým bol Mimì malým dieťaťom, k otcovi vzhliadal, no s pribúdajúcimi rokmi sa ho čoraz viac bál, nenávidel ho a psychické násilie, ktoré vyvíjal nielen na neho, ale aj na matku a súrodencov, spôsobilo, že v určitom období sníval o tom, ako ho zabije. Matka Rusinè bola viac bitá ako chleba sýta, hoci Federì sa celý život oháňal tým, že ju za dvadsaťtri rokov manželstva zbil iba jediný raz. Zabudol, že to treba vynásobiť stovkami faciek.
Mimì rozpráva množstvo historiek o svojom otcovi a podáva ich niekedy očami naivného dieťaťa, inokedy tú istú udalosť komentuje ako zrelý dospelý muž. V detstve stále dúfal, že sa otec zmení, že s drobnými úspechmi na rôznych maliarskych výstavách, prídu väčšie a stane sa iným človekom. Žiaľ, nervákovi Federìmu nebol osud naklonený. Svojou búrlivou a nevyspytateľnou povahou robil zo života peklo všetkým okolo seba. Všetci manželkini príbuzní boli pre neho hlupáci, niktoši a darmožráči, s úctou sa vyjadroval len o vlastných rodičoch a príbuzenstve. O to väčšie je prekvapenie, keď sa dočítame, z akej rodiny pochádzal on sám. Matka ho surovo bíjavala topánkou po hlave, otec ho podceňoval a neuznával talent, ktorým dieťa oplývalo, napokon sa ho zbavili a dali na výchovu starej matke. Rodinné zázemie – nezázemie z neho urobilo rozporuplného človeka. Nebol schopný milovať, pretože v detstve sa mu nedostalo ani náklonnosti ani pozornosti. Všetci dobre vieme, že rodina vtisne dieťaťu tú najsilnejšiu pečať, či už dobrú alebo zlú. Nedostatok lásky sa potom prenáša z otca na syna, z generácie na generáciu.
Naopak, Rusinini príbuzní boli veselí a láskaví ľudia. Mimì ich mal rád, neustále v zrkadle kontroloval, či sa nepodobá na otca a jednostaj myslel na to, že chce byť ako strýkovia, tety a babička z matkinej strany a nie ako otec a jeho família. „Bránil som sa podobnosti s Federicom tým, že som sa správal ako introvert. A s pubertou sa začali časy, keď som vedome neznášal každé jeho slovo. Rád by som ho bol vymenil za otca, ktorý by zahynul pri atentáte na nacistov…“
Federì sa po celý život usiloval stať významným umelcom, niekým uznávaným, niekým, kto by vzbudzoval rešpekt. Ženu a deti považoval za príťaž. Na krásnu Rusinè žiarlil, nikam ju so sebou nechcel brávať, vytýkal jej, že je hlupaňa a že mu bude robiť iba hanbu. „S odstupom času ho upodozrievam, že zvláštnu krásu svojej ženy nenávidel, lebo len čo zbadal jej silu za správaním a gestami, na ktoré bol zvyknutý, zmocnila sa ho úzkosť.“ Žena má podľa neho rodiť deti a starať sa o domácnosť. „„Ženy,“ poučoval nás otec, „sú len rodičky.“ A ja som mu veril, dlho, aspoň do roku 1962, keď som už bol veľký.“ Najstrašnejšie bolo, že presne to isté si myslel aj rodinný lekár, a keď Rusinè ťažko ochorela, odporúčaným liekom sa stalo ďalšie tehotenstvo. Mimì spomína aj na to, ako sa matka pokúšala rebelovať, aj napriek mužovmu nesúhlasu išla do galérie či divadla, dva razy skúšala podnikať, vždy to skončilo neúspechom a bitkou. Mimì má na matku veľmi málo spomienok. Ako dospelý muž uvažuje, že o nej nevie skoro nič a pritom zostala všade. Nenávisť, pohŕdanie a strach z otca prebili všetky krásne okamihy strávené s ňou. Zároveň cíti hanbu a výčitky. „Bratranec, ktorý bol odo mňa starší o tri alebo štyri roky, sa ma opýtal: „Ale keď ju bije, čo robíš ty, dívaš sa?“ Tá otázka vo mne zostala dlho. Nakoniec som bol prinútený odpovedať si s odporom: áno, nerobím nič, dívam sa. A kládol som si otázku, čo by som mal robiť.“
Rozprávač si nie je istý svojou pamäťou, rozhodne sa navštíviť miesta, kde vyrastal a pátra po Federìho stopách a obrazoch. Akoby chcel otca nejakým spôsobom vykúpiť. Zaujíma ho najmä nadrozmerné plátno, pri ktorom celé hodiny ako dieťa pózoval. Scény, kedy opisuje vznik obrazu sú veľmi silné, strach sa mieša s obdivom, neodvažuje sa ani dýchať nieto ešte pohnúť. Nebolo by správne vyzradiť dôležitý moment, a preto spomeniem iba toľko, že práve na tomto mieste v knihe si rozprávač uvedomil, ako veľmi ich otec zanedbával, koľko energie premrhal, čím manželku a deti pripravil o pozornosť a náklonnosť.
V každom čitateľovi akiste silno zarezonuje scéna s pávom v prvej časti. Mimì vidí v izbe páva, Federì nie, rovnako ako nevidí ženu, deti, chorobu, úzkosť, citovú depriváciu, ktorú im spôsobuje. Páv je stelesnením jeho slepoty voči okoliu, zaslepenosti sebou samým. Málokedy sa našiel niekto, kto sa odvážil proti Federimu vystúpiť, oponovať mu, nebodaj ho poučovať. Rusinè sa o to párkrát pokúsila a nezaobišlo sa to bez hádok a bitiek. Rozprávač často sám pociťuje zmätok, snaží sa ujasniť svoje pocity a spomienky. Hlboké rany spôsobené rodičmi zanechávajú hlboké jazvy a Mimì je nimi posiaty. Našťastie matka bola pre neho dobrým vzorom, a aj keď ho ťaží bremeno otcových eskapád, stal sa úplne odlišným ako bol Federì. Odsudzuje v sebe všetky pudy, pocity a myšlienky, ktoré by v ňom mohli evokovať otcovu povahu.Via Gemito je silný, dojímavý a výborne napísaný román. Na pozadí rodinnej drámy zobrazuje aj kultúrno – spoločenské udalosti vojnových a povojnových rokov v Neapole. Bohatý a intímny portrét rodiny, kde sa všetci podriaďujú pravidlám despotu, sa napodiv číta ľahko, pretože rozprávač nie je patetický ani sentimentálny. Autorovi sa podarilo unikátne zobraziť, ako rodina a výchova ovplyvňujú náš život, osobnosť a charakter. Nenechajte si ujsť toto brilantné dielo, za ktoré autor v roku 2001 získal najprestížnejšie talianske ocenenie Premio Strega.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments