Alessandro Baricco

Alessandro Baricco Oceán more

„Človek by čakal, že ľudí zachraňujú celkom iné veci: povinnosť, čestnosť, dobrota srdca, zmysel pre spravodlivosť. Nie. To, čo zachraňuje, sú túžby. Sú jedinou skotočnou vecou. Ak ich máš, zachrániš sa.“

Román Oceán more vyšiel v roku 1993 a ihneď sa stal bestsellerom. Alessandro Baricco zaň získal cenu Premio Viareggio. Vydavateľstvo Slovart ho prvý raz publikovalo v roku 2004 v preklade Diany Farmošovej a teraz prichádza s reedíciou. Dej je situovaný do prímorského hostinca Almayer, kde sa stretávajú hrdinovia, ktorých si more rôznymi spletitými cestičkami pritiahlo k sebe. More a hostinec sú dve očarujúce literárne „postavy“, ktoré sa vám dostanú nielen pod kožu a do špiku kostí, ale nasiakne nimi každý pór na pokožke. Iba keď čítam niečo skutočne veľmi dobré, také, čo kolíše srdce na vlnách úžasu, láska dušu nadšenca poézie v próze a núti ma snívať o vstupe do príbehu, zažívam pocity ako pri tejto kúzelnej „rozprávke“ pre dospelých.

Vždy tu bude nejaké more, ktoré nebude nič vysvetľovať, ktoré ťa bude iba volať. More očarúva, zabíja, desí i rozosmieva. Podaruje bohatstvá ale nie odpovede. Na tie musíš prísť sám. More v diele Alessandra Baricca je múdre, nežné, mocné a nepredvídateľné a osudy jeho hrdinov podivuhodné. Vo svojom výsostne poetickom diele nám ukazuje, aký tichý je osud, keď znenazdajky vybuchne.

„Opojný pocit, keď sa osud konečne pootvorí a zmení sa na jasný chodník, nemožno zablúdiť, smer je istý. Nekonečný čas približovania. Zbližovania. Človek by chcel, aby sa nikdy neskončil. Gesto, ktorým sa odovzdá osudu. Vzrušenie. Bez ďalších dilem, bez ďalších klamstiev. Vedieť, kam ísť. A dôjsť až k nemu, k svojmu osudu. Nech je už akýkoľvek.“

Kniha vyjadruje túžbu žiť vo všetkých jej podobách. To, čo nám pri čítaní dlhú dobu uniká, sa napokon vyvalí ako impozantná morská vlna. Fascinujúca a nezvyčajná séria príbehov, surrealistické postavy a miesta, výborné dialógy (často pôsobiace ako scenár), koláž vnemov, myšlienok a emócií sa v mojom prípade zhmotnili do predstavy najjemnejšej deky, ktorá ma celú zahalila. Zbožňujem takéto snové fantázie pre dospelých. Barriccovo more je zrkadlo, skrze neho sa môžeme pozrieť až do najhlbšieho vnútra. Román je rozdelený na tri časti, v prvej som si zamilovala postavy, naskočila na „rozprávkovú vlnu“, rozrušila ma však brutalita druhej, ale tretia mi vrátila pokoj, hoci ma pobozkala smútkom, a zanechala v príjemnej nostalgii.

Oceán more je komplexným (a krásne bizarným) príbehom mužov a žien stratených na ceste životom. Všetci sú ubytovaní v hostinci na brehu mora, mimo času a priestoru. Vedie ho päť záhadných empatických detí, ktoré čítajú myšlienky, vedia privolať sny, sú očami pre tých, čo „nevidia“. Zamilujete si maliara Plassona, ktorý maľuje obrazy slanou vodou, profesora Bartlebooma, študujúceho hranice mora a píšuceho ľúbostné listy žene, ktorá zatiaľ neexistuje, Elisewin, stratenú v strachu, kňaza Plucheho, autora zvláštnych modlitieb, čo pochybuje o všetkom i o sebe, nevernicu Ann, uzdravujúcu sa z hriechu, aj tajomného Adamsa.

„Možno sa táto planéta a všetko ostatné dohromady drží vo vzduchu len preto, lebo na svete je toľko Bartleboomov, čo sa postarajú o to, aby sa svet udržal na hladine vďaka tej ich ľahkosti. Nemajú tváre veľkých hrdinov, ale aj tak držia čln nad vodou.. už sú raz takí.“

Hostinec Almayer ponúka hosťom možnosť začať od nuly, zabudnúť na minulosť, na budúcnosť a žiť tu a teraz. Každý má možnosť voľby a nie všetci sa dokážu rozhodnúť správne. Ale čo je správne? Nestíhala som si podčiarkovať premyslené vety, perly múdrosti, metaforické obrazy, ktorými autor poprekladal text. Výborne pracuje s dialógmi, formou aj s emóciami. Román je ako surrealistická maľba, skrz ktorú môžeme vďaka detailným i náznakovým opisom miest a postáv skúmať všetky aspekty a odtiene imaginárnej reality, ktorá je základom príbehu. Rozprávanie sa končí niekoľkými neočakávanými zvratmi a to, čo predstavovalo pevný bod v realite, sa rozplýva vo vzduchu, pretože je šťastím, keď sme schopní s ľahkosťou odhodiť záchranné koleso a plávať bez pomoci iných.

Táto snová kniha je pohladením pre srdce. Odteraz sa budem pri mori vždy obzerať, či neuvidím hostinec Almayer a pri prílive si zakaždým s láskou zaspomínam na všetkých Bariccových hrdinov.

„Pretože nikto nemôže zabudnúť, aké by to bolo pekné, keby pre každé more, čo nás očakáva, existovala rieka len pre nás. A niekto – otec, láska, niekto – schopný vziať nás za ruku a nájsť tú rieku – predstaviť si ju, vymyslieť – a vložiť nás do jej prúdu s ľahkosťou jediného slova: zbohom.“

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť