narine agbarian

Narine Abgarian Z neba spadli tri jablká

Podľa maranskej povesti si noc kotúľa v rukách tri jabĺčka – jedno pre toho, kto videl, druhé pre toho, kto rozprával, a tretie pre toho, kto počúval a veril v dobro. Podľa jabĺčok sú nazvané tri kapitoly, v ktorých sledujeme dojímavé i komické životné osudy posledných obyvateľov starobylého Maranu. Arménska autorka Narine Abgarian priznáva, že inšpiráciou k napísaniu knihy jej bol Marquezov román Sto rokov samoty. Tak ako Macondo, aj fiktívna dedinka Maran ležiaca vysoko v arménskych horách, je odlúčená od vonkajšieho sveta a konkrétneho časopriestoru. Odzrkadľujú sa v nej tragické dejiny dvadsiateho storočia, či už je to strašný hladomor, boľševická revolúcia, svetové vojny alebo vojna o Náhorný Karabach. Jednotlivé udalosti však nezapadajú do historickej časovej osi a čitateľ si užíva príbeh ako nadčasové podobenstvo a obraz tragických arménskych dejín. V románe vlastne zmienka o Arménsku vôbec nie je, no odkazuje naň autorkin pôvod, arménske slová a motívy z arménskej histórie a rozprávok. Krehký a podivuhodný príbeh, vychádzajúci zo starých tradícií a povier, je popretkávaný lyrickými pasážami, láskou k prírode, ľuďom i zvieratám. Ukazuje silu spolupatričnosti a nezlomného ducha. Zázrak, ktorý sa udeje na záver je nečakaný, no uveriteľný. Život, hoc ťažký, vie niekedy poriadne prekvapiť. Na zázraky nikdy nie je neskoro a sú všade okolo nás, len treba otvoriť myseľ a srdce.

Román o rodine a sile spoločenstva získal prestížnu ruskú literárnu cenu Jasnaja Poljana, dosiahol medzinárodný úspech a bol preložený do 14 jazykov. Vydavateľstvo Artforum ho publikovalo v preklade Zuzany Bujačkovej. Svetoznáma spisovateľka Ľudmila Ulická sa o knihe vyjadrila ako o „balzame na dušu“ a nedá sa s ňou nesúhlasiť.

Kedysi v dedine pulzoval čulý život, ozýval sa džavot detí, krik trhovníkov a hlasy stoviek dedinčanov. Kto nezomrel počas hladomoru, toho si vzala vojna. V kamennom náručí domčekov ostalo pár desiatok starnúcich obyvateľov. Nedokázali opustiť hroby blízkych. Jednou z nich je Anatolija Sevojancová trpiaca nejasnou chorobou a chystajúca sa na smrť. Aby s ňou a hospodárstvom susedia nemali po smrti veľa práce, nachystala si oblečenie do truhly a opatrila hydinu. Lenže smrť nie a nie prísť, pretože osud si pre ňu pripravil niečo úplne iné. Na stránkach knihy sa odkrýva minulosť rodiny a informácie o prekliatí, čo ju postihlo pred niekoľkými generáciami. Anatolija nikdy nedostala dar počať dieťa, a tak sa s láskou starala o všetky detváky z dediny v dedinskej knižnici, až kým tragické udalosti nenarušili idylku. V prvej časti je naznačených a nedopovedaných mnoho informácií, no pred čitateľom sa postupne odkrývajú a osvetľujú v ďalších kapitolách. Spoznáme Vana Melikanca a jeho ženu Valinku, ktorým sa po dvore prechádza záhadný snehobiely páv, sympatického kováča Vasilija so srdcom na dlani, liečiteľku Jasaman a taktiež Akopa – chlapca so schopnosťou vidieť anjelov, ktorého prorocké vízie dokážu ochrániť Maran pre skazou. Všetky postavy v príbehu, ktorý pokojne označím za rozprávkový (jeho atmosféra je naozaj čarovná), prirastú čitateľovi k srdcu. Rozprávanie plynie pomaly, v harmonickom duchu a udržiava čitateľa v príjemnom napätí. Hoci sa zdá, že bolesť strieda bolesť a pohromy sa valia jedna za druhou, neobávajte sa. Neha, vrelosť, priateľstvá a všedné okamihy dní vykúzlia nejeden úsmev. Keď sa na onen svet poberie manžel jednej z postáv, žena mu nedá do truhly nové topánky, ktoré si kúpil deň predtým. Veď je to škoda. Lenže on sa potom vo sne vracia s výčitkou a vdove neostáva iné, len mu ich poslať do záhrobia po zosnulej susede. Farárovi skoro zabehlo, keď zbadal, čo má starenka obuté k parádnym pohrebným šatám. A takýchto láskavo-vtipných okamihov je v knihe viac. Trebárs také pytačky. „Priniesol som ti darček, kosu, – rozpačito zo seba vysúkal Vasilij a rozhnevaný vlastnou nerozhodnosťou, namrzene dodal: – A chcel som ťa požiadať o ruku.“

Magické prvky, ktorými je kniha prešpikovaná pôsobia úplne prirodzene, nič nasilu, nič navyše. Sny, veštby a proroctvá sú v Marane bežnou a neoddeliteľnou súčasťou života obyvateľov. Do toho krásna lyrika, brilantné opisy prírody, kvetov, stromov, chrobákov, vône tradičných jedál aj s podrobnou prípravou, oddanosť a nezištná pomoc dedinčanov – to všetko je pomyselným pohladením a opakom dnešného konzumného a egoistického spôsobu života. Narine Abgarian s veľkou nehou vykreslila jednotlivé charaktery, atmosféru a emócie. Román Z neba spadli tri jablká je dokonalým čitateľským zážitkom a potvrdením univerzálnej pravdy, že láska vždy víťazí nad smrťou.

Narine Abgarian sa narodila v arménskom meste Berd a ako 22 ročná sa presťahovala do Moskvy. Vo svojich prózach sa vracia do Arménska, k detstvu a mladosti. Počas dospievania ju poznačil traumatizujúci rozpad Sovietského zväzu a hlboká ekonomická kríza. Nebola elektrina ani chlieb, zem postihlo jedno z najväčších zemetrasení 20. storočia a neľútostné boje v Náhornom Karabachu. Kvôli dramatickým udalostiam stratila na mnoho rokov pamäť. V dospelosti si nedokázala spomenúť na desaťročie svojho života, preto v tvorbe siahala do spomienok a pamätí predkov. Abgarian je exemplárnym príkladom toho, že písanie môže mať terapeutický význam, nakoľko sa jej po zapísaní najhlbších zážitkov spomienky na 90. roky vrátili.

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť