Slová sú duchovia a vedia lietať
Počuje noc, vydáva sa na potulky po zvukových stopách všetkého živého, často má pocit, že čosi dôverne známe „prichádza“, a že to stačí zapísať. Vie, že niektoré slová cestou k písaciemu stolu postráca a iné uletia spolu s divými husami, no tie ktoré zostanú, ukladá na papier tak, ako dokáže len ona. O kom je reč? O spisovateľke Veronike Šikulovej, niekoľkonásobnej finalistke a držiteľke ceny Anasoft litera za rok 2014. O tom, že slová sú duchovia a vedia lietať dokazuje v najnovšej knihe Líštičky majú rady teplo.
Vstup do obrazu
Autorka rozprávačka cestuje za synom do Brna a jej pozornému oku neunikne žiadna cibuľa, koreň, uzol, larvička, chrobáčik, zviera, dym z komínov či slnko rozliate po oblohe. Sústredene vníma a komentuje všetko naokolo, ba zachádza ešte ďalej, do vlastného imaginárneho sveta, napríklad keď núka synových spolubývajúcich koláčmi a predstavuje si ich neviditeľné mamy sediace na diváne vedľa nej. Pri prechádzke mestom si číta nápis na krčme – Lištičky mají rády teplo – a vzniká názov novej zbierky smrdiacej človečinou, na ktorú sme u Veroniky Šikulovej už dobre zvyknutí. „Veru, jediný zmysel toho, že toto niekto píše, je, že spoznáva svet, a možno aj sám seba…“ hovorí, a kto ju aspoň trochu pozná, vie, že ona sa na svet okolo seba očami nedíva, ona ho nimi ohmatáva a skrze jej texty sa aj my stávame pozornejšími pozorovateľmi sveta.
Óda na prírodu a život
Jedna podkapitola v knihe má názov A text z papiera pozerá a on nielenže pozerá, ale z celej knihy sa šíria zvuky, vône, vyskakujú obrazy a obrázky, počuť hlasnú vravu a smiech, kvitnú v nej kvety, rastú stromy, ľudia sa rodia, sobášia, umierajú. Panoptikum postáv je zavše veselé, zavše vážne, podchvíľou rozhnevané a inokedy smutné. Niekedy treba knihu odložiť a zostať len tak sedieť s očami dokorán, alebo aj zavretými, a predstavovať si všetky tie opisované okamihy, nedávne i dávno minulé príbehy. Zbierku môžeme pokojne považovať za akúsi ódu na prírodu, hoci sa primárne nezameriava na opisy fauny a flóry, no je ich v nej požehnane. Prekypuje lyrikou, ktorá je už dlhodobo vnímaná ako akýsi autorkin podpis a čitateľ oboznámený s jej štýlom, by úryvok z hociktorej kapitoly spoznal okamžite. Keby sme rozsekali vybrané odseky na verše, vznikne báseň. Šikulovej slovná zásoba je ohromujúca, hojne využíva rôzne štylistické figúry, nárečové slová a slang, niektoré prirovnania a metafory sú čitateľom známe z predchádzajúcich kníh, no aj tak sú stále pohladením pre milovníkov poézie v próze. Bytostný vzťah autorky k prírode je hmatateľný.
Poviedky môžu byť aj o nás
Veronika Šikulová sa vo svojich knihách venuje prevažne príbehom o vlastnej rozvetvenej rodine, no v najnovšej zbierke sa okrem rodinných príslušníkov ocitli úplne nové a doteraz neznáme postavy. „Môže sa vám zdať, že vám postavy z tejto knižky niekoho pripomenú. O to mi ide, ale je to len zdanie. Vymyslela som si ich.“ Šikulová zbiera útržky rozhovorov ako hlavná hrdinka z filmu Amélia z Montmartru kamienky. Kapitola s názvom Óda na radosť je súborom replík náhodne vypočutých na ulici, v autobuse či v obchode. Počas čítania sa smiechu nezdržíte. Skôr ako sa ozvú prvé kuvičie hlasy, že Šikulová je vulgárna, treba si uvedomiť, že ľudia používajú vulgarizmy, vždy to tak bolo, aj bude, tak to jednoducho je. Vypočula, zapísala. Viete si predstaviť, že by kunčaft v krčme kamarátom pri pive povedal, že: Dnes nás určite Gréci porazia? Nie, on povie: „Dnes od tých Grékov dostaneme na piču. Keby som já robil šíbera, nenabila by nás ani Brazília.“ Autenticitu textu a literárny zážitok ešte viac umocňuje vysoká koncentrácia nárečových a slangových slov. „Dostal sem odchodné, odskočné, štyri dóchodky naraz, kúpil sem si bicyglo, mne nechýba nyč!“Všetky texty v knihe sú o živote, sú to príbehy z jej sveta, no pokojne môžu byť o nás. Od predkov si určite mnoho čitateľov vypočulo neuveriteľné príhody, podobné ako zažili hrdinovia poviedok Poupée de cire, poupée des on alebo Piliny (bírešská symfónia osviežená vrkotom cintorínskej točky), väčšina z nás robila neplechu rovnako ako malá Veronika s ešte menšou Agátou a akiste si všetci v pamäti uchovávame spomienku na minimálne jedného nepríjemného suseda či učiteľku. Aj Sanyi, hrdina dojímavej poviedky Pod skalu ryba, pod skalu žaba si nielen s učiteľmi zažil svoje. Sanyi je Róm, teda Cigán, „jeho dcéra, že nehovor Rómovia, šak my sme Cigáni!“ Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že autorka je hrubá a drsná, no s každým pribúdajúcim riadkom z textu cítiť čoraz viac lásky a nehy. Nedelí ľudí na kasty, vyleštila pomyselné zrkadlo, a na, pozrite sa na tých Cigánov, milujú, hnevajú sa a žijú rovnako ako gadžovia. Len na gadža sa nik cez prsty nepozerá.“Spali sme spolu v jednej posteli a obidvaja nahlas každý večer plakali. Keď ju bolelo, bolelo aj mňa, ľahol som si pod posteľ a strážil som ju ako pes. V ruke mi umrela a zostal som s troma deťmi sám.“
Jej druhé meno je spontánnosť
Veronika Šikulová do svojich textov zakomponovala humor, dojatie, lásku i cynizmus, do viet ukryla všetky možné emócie. Je vášnivá rozprávačka, majstrovsky narába s jazykom a každý text pôsobí ako autentický záznam. Čitateľ si len môže domýšľať, čo všetko je reálne a čo vyfabulované. „Vymyslené, nevymyslené, sú napísané, o to mi ide. Ja si stále zapisujem, čo si ľudia hovoria,“ odpovedala mi, keď som sa jej pýtala, či sú všetky historky pravdivé. Spontánnosť je jej druhé meno a ak hľadáte človečinu, ste na správnej adrese. Po otcovi zdedila rozprávačskú zručnosť, po oboch rodičoch šťavnatý jazyk a ľudskosť, a vytvorila vlastný, originálny a nezameniteľný štýl, ktorým už roky rokúce očarúva čitateľov nielen na Slovensku. V jej podaní naozaj vedia slová lietať.
(Veronika Šikulová Líštičky majú rady teplo, Slovart 2022)
Článok bol pôvodne uverejnený v Magazíne o knihách ( č. 5/2022), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments