Veľký treskot

Veľký treskot

Veľký Čas zakopol o miniatúrnu loptičku. Biele je odrazu to svetlo veliké, pre ktoré nevidno ani samotný deň. Veľa slov, milióny slov tečú ako prúd Niagarských vodopádov z ľudských úst do virtuálnych mlák zo spodných vôd. Do dutých bublín a podbublín, taký druhý svet si stvorili. Ten prvý čo tu bol miliardy rokov sa nedal zniesť s tou ťarchou tu a teraz jeden s druhým. Tak človek vytvoril sieť, nite vystriedala syntetika.

Hlúčiky cudzích nedívajú sa z tváre do tváre. Skrútili svoj životný zvitok a podali do rúk predátorov. V bažinách sa tí bratia brodia, ešte tomu neveria, čižmy by im v prvom svete už dávno premokli. Ten hnev ich je silnejší ako severský vietor, keď sa stmieva, lebo si už dovoľuje, keď slnko zapadlo. Do ľudského jazyka zahryzol sa blen a diktuje mu svoje monológy. Už im je ťažko zmäknúť, pokoriť sa, Nový zákon odfúkli ako pierko z holubice. Slová sa trasú, majáky nahradili družice, nieto tajomstiev. Keby tak na chvíľku zmĺkli. To ticho už možno prichádza, no strašne zabolí. Koncerty už boli, teraz zahrajú iní.

A ten človek si myslí, že myslí. Mozog má ešte v buši, no už sa teší z všemúdrej umeliny, ktorá nepozná smrť. To už nie je amigo, nemá teplé srdce ani chuť na víno. Pot na čele vymenili za algoritmus. A teliatka sa radujú, že strelka kompasu už ignoruje prírodné zákony. Pravda je také slovo v slovníku, ktoré sa píše jednoducho, ani ypsilon tam nie je, ani nijaká diakritika. No nepíšu ho, ako sa má. Čo to vlastne je, možno zjav, zázrak, hyperbola alebo vlnka v nejakom vzdialenom zálive. A možnože v knihách je tá pravda, v tých čo zhoreli, keď nám pri tom veľkom sťahovaní zavadzali.

Z Afriky sa ten homo sapiens rozbehol a nohami všetko rozdupal. Korienky života najprv a potom život sám. Ryby plávali a skákali, možno aj rozprávali, no potom zmĺkli, lebo človek sa narodil. Začal listy zbierať a nakoniec ich posiela do oblakov, ktoré nie sú na nebi. V studni kráti si chvíľu to bezmocné dieťa. K veľkým očiam pribudli ďalšie páry, už nieto cesty späť. Bez zla by nebola slobodná vôľa, múriky máme aj na preskakovanie, nohy oťaželi a spasení sme už raz boli.

A kvet bolí dušu, lebo duša nemôže byť kvet. Slnko, počkaj, ešte sa chcem s Tebou bozkávať. Skôr, ako ma vyhrabú ako fosíliu chladné roboty. Chcem rozrážať vzduchovú hmotu svojimi túžbami. Bosými nohami precítiť živú pôdu. Alebo pospať si len, keď doslov je taký nepekný a ešte sa nám rehoce, že ty si si čo myslel? Spánok spojiť s podvedomím, ešte tam ostali čriepky minulosti, tie nám nik nevezme. Šplechot vĺn naráža na ďalšie a hukot prebíja naprogramované kolieska. Vtáky to pochopili, tak prileteli a zobú si. Voda prezradila smäd, kolobeh pokračuje a línia hrubne.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť