Ale vari svet nepadal na hubu odjakživa? Spýtala som sa Sylvie. Časti sveta áno, ale nie celý svet naraz, odvetila.
Keď som nedávno čítala knihu Jenny Offill Odd. špekulácií, okamžite som sa nadchla pre autorkin fragmentárny spôsob písania. Nikdy predtým som román písaný takýmto spôsobom nečítala. Hneď som si spomenula na Machada de Assis, ktorý svoje stoosemdesiatpäťstranové Posmrtné pamäti Brása Cubasa rozdelil na 160 kapitol. Ale Jenny Offill ešte pritvrdila, nedelí text na minikapitoly, vystačí si s krátkymi odsekmi a verte či nie, čo odsek, to často jedna celá mikropoviedka s údernou pointou.
Už sa stmieva, keď s Henrym odchádzame z parku. Takmer nás zrazí auto. Na križovatke, kde stojí na červenej, ho dobehneme. Môj brat pristúpi k okienku. „Pani, takmer ste nás zabili,“ povie jej, ale ona sa naňho ani nepozrie. „Vy a vaše drahocenné životy,“ odvrkne.
V jednej vete dokáže povedať veľmi veľa. Musím ísť do práce, hovorí on, hovorím ja, hovorí každý. Niekedy skáče z témy na tému, no ak si zvyknete na jej experimentálny štýl (tak som si ho nazvala), neunikne vám žiaden detail a zo všetkých tých útržkov podobných statusom na sociálnych sieťach sa v konečnom dôsledku vyskladá silný viacvrstvový príbeh, ktorý aj napriek ťažším témam nie je vôbec ponurý a depresívny, pretože Offill dokáže vyvolať úsmev aj tam, kde iní slzy. Predkladá nám víziu budúcnosti, načrtáva, čo už ľudia stratili a čo nám ešte zostáva. Ako sa pripraviť na nedostatok vody, potravín a zmeny počasia? Tak ako v Odd. špekulácií aj tentoraz siahla po téme manželských vzťahov a lásky k dieťaťu, pridala jedinečnosť platonickej lásky, starnutie a starostlivosť o drogovo závislého človeka. Do textu zakomponovala rôzne anekdoty, citáty z kníh, konferencií a časopisov. Ťažšiu tému odľahčila vtipom a iróniou, rovnako ako v predošlom diele.
V tejto knihe sa dá nájsť tak veľa. Rozprávať o nej je na dlhú debatu. Zápletku nie je možné len tak jednoducho zhrnúť. Príbeh o klimatických zmenách a súkromných emocionálnych drámach je silný a každý čitateľ nájde niečo iné, niečo, čo akurát v ňom zarezonuje najintenzívnejšie. Mňa dostali trefné konštatovania o starnutí a manželstve, o konzumnej spoločnosti, rady, ako prežiť v čase núdze aj téma platonickej lásky, ktorá je v knihách väčšinou akosi opomínaná. Niekedy vám s niekým utečie srdce a zoberie si len uzlíček na palici.Jedného dňa musím dobehnúť na autobus. Nastúpim doň taká zadychčaná, že v okamihu pochopím, že všetky moje prípravy na apokalypsu sú odsúdené na zánik. Zomriem rýchlo a nedôstojne.
Jadrom príbehu sú klimatické zmeny a očakávanie environmentálnej apokalypsy. Veľmi horúca téma, ktorá sa týka celého ľudstva. Autorka v texte častokrát naznačuje drobnosti, nad ktorými mnohí ľudia iba mávnu rukou, no ekologickí aktivisti už bijú na poplach: premnožené hlodavce, zvyšovanie teploty, zimy bez snehu, ubúdanie spevavcov… Rozprávačka Lizzie pracuje v knižnici, vnímavo pozoruje ľudí na pracovisku, v metre i na ulici. V krátkych komentároch sa s nami delí o zachytené momenty. S nami, aj so svojím manželom Benom. „Želám si, aby si bola naozajstná psychoška,“ hovorí môj manžel. „To by sme boli bohatí.“ Tvoria príjemný a zladený pár. Jasné, že sa sem – tam vyskytne mračno, no vždy vedia nájsť priaznivý vietor, ktorý ho rozfúka. „Čo máte nové?“ „Z Lizzie sa stal apokalyptický blázon.“ Jeden ucelený fragment, dve vety. To stačí a hneď si domyslíme, čo si o manželkiných obavách myslí Ben. Ale Lizzie nepreháňa, ukazuje nám, čo sebecky ignorujeme.
Najprv prišli po koraly, ale ja som nič nepovedal, lebo som nebol koral…
Majú jediného syna Eliho. Lizzie sa sem tam pristihne pri myšlienkach, či robí pre dieťa dosť a či je dobrá mama. Prečo som nemala viac detí, aby som mala viac príležitostí robiť veci dobre? Pýta sa priateľky, ako má pripraviť syna na život a dostáva pragmatickú odpoveď: Bolo by dobré, keby si osvojil rôzne zručnosti, povedala. A, samozrejme, nemal by mať deti. Okrem starostlivosti o rodinu sa venuje svojmu závislému bratovi. Abstinuje, našiel si partnerku, majú dieťa, no chorobný až absurdný strach o dcéru ho vrhá naspäť do temnoty. Lizzie si však naložila na plecia aj spoluprácu so svojou bývalou učiteľkou Sylviou. Namiesto nej odpovedá poslucháčom podcastu o klimatických zmenách. Otázky sú všakovaké: Ako pripraviť deti na blížiaci sa chaos? Čo robiť ak sa vám minú sviečky? Ako si udržiavate optimizmus?, a podobne.
„Pozrela si sa na rieku, Lizzie?“ spýta sa ma Sylvia, keď ma príde vyzdvihnúť na železničnú stanicu. Zaklamem a prikývnem. Bolí ju, ako v týchto dňoch všetci chodia so sklonenými hlavami.
Všetky kratučké epizódy, z ktorých je príbeh vyskladaný sú premyslené a fungujú. Je fascinujúce, ako sa autorka ľahko pohybuje medzi bežnými domácimi starosťami, starostlivosťou o iných a hrozbou globálnej katastrofy. Čitateľa, ktorý na jej „hru“ pristane, čaká vskutku zaujímavý literárny zážitok. Zmeny počasia, je kniha, ktorú treba čítať pomaly a nechať myseľ reagovať na každú údernú vetu. Jenny Offill ma opäť dostala.
„Niekto vráti knihu s názvom Výroky púštnych otcov. Pri obede si ju prelistujem. Prichádza čas, keď sa ľudia zbláznia, a keď uvidia niekoho, kto nie je blázon, napadnú ho slovami: „Si blázon, nie si ako my.““
Jenny Offill: Zmeny počasia, Inaque 2022, 168 str. preklad Aňa Ostrihoňová
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments