Kapitola 1
Koza vás dobehne tak či tak alebo načo len ten dedo liezol do pivnice.
(Varovanie: Toto je ženská literatúra)
Mám sotva štyridsaťtri rokov a ešte som nepreskočila kozu.
Spolužiačky z triedy sa vždy len tak zľahka rozbehli, nadvihli pevné zadočky a švihli nohami takým štýlom, že keby tá koza bola živá, od radosti by zabľačala nad toľkou ladnosťou.
Čo som v tej chvíli robila ja?
Stála som na konci a tajne som dúfala, že kým príde rad na mňa, koza zdochne alebo vyhlásia chemický poplach, prípadne súdružku telocvikárku odvolá riaditeľ do riaditeľne kvôli nácviku májového sprievodu. Ani som sa nestihla pomodliť za spomínané záležitosti, už predo mnou stála len Anča. Anča bola rovnaké nemehlo ako ja, no napriek tomu nikdy nebola posledná. Skrsla vo mne ešte posledná zúfalá nádej, že možno práve jej sa stane čosi, čo ma ušetrí potupy 1), no fučiaca Anča sa smelo vyšvihla hore a s výraznou pomocou telocvikárky dopadla na druhú stranu pekla.
Úvod mojej gymnastickej katastrofy vyzeral zakaždým nádejne – rázne som sa rozbehla vpred a pohľadom som zhypnotizovala pružnú dosku, z ktorej sa väčšina rovesníkov za zvyčajných okolností odrazila do nebeských výšav. Lenže namiesto dvoch premetov, štvoritých vývrtiek a nespočítateľných obrátok, ktoré milujem sledovať v televízii v podaní čínskych a ruských gymnastiek, som ja, žiačka prvého ročníka gymnázia s rozšíreným vyučovaním matematiky, oboma rukami pevne objalavyplašenú kozu a zaprela sa nohami do mäkkej kože. Vyzeralo to, akoby som to zviera chcela zachrániť zubami nechtami (v mojom prípade skôr rukami nohami) pred nebezpečným vlkom. Následne sa celý súbor kozy a jej parazita s rachotom vyvrátil na zem, čím bola hodina definitívne ukončená.
To, že sa na spomínaný okamih tešila celá trieda, ani nemusím hovoriť. Všetci nadšene do neskorých nočných hodín diskutovali o tom, ako je možné, že presúvanie spomínaného telocvičného náčinia z kabinetu na palubovku vyžaduje účasť minimálne troch predstaviteľov silnejšieho pohlavia a ja ho zvalím sama a bez pomoci.
Nuž, niektoré záhady sveta asi ostanú pre ľudstvo večným tajomstvom.
Časom sa však chýry o mojom prevratnom spôsobe zvládnutia povinného skoku rozšírili tak, že telocvikárka oznamovala celej zborovni, školníkovi a kuchárkam presný čas plánovaného divadla vopred a iba posledné zvyšky slušnej výchovy jej zabránili v tom, aby zaň vyberala vstupné. Jediný, kto sa toho nezúčastňoval, bola upratovačka Kulíšková, čo som považovala za prejav jej korektnosti. Dokonca som uvažovala o kvetinovom dare spojenom so slovami vďaky, až kým som nezistila, že chodí do práce až po vyučovaní.
Nešlo mi ani šplhanie po lane, skok do výšky, výmyky na hrazde, mlynské koleso či promenáda po kladine. Skákala som zásadne s prešľapom a pri hode granátom to vyzeralo, akoby som chcela škváru na ihrisku zabiť, a nie prehodiť.
Prvá som bola len v jedinom športe – vo vybíjanej ma vybili mimo ihrisko hneď po odpískaní začiatku zápasu. Basketbalový kôš bol pre mňa Mount Everestom a volejbalová sieť Berlínskym múrom.
Osobitnú kapitolu môjho veľkolepého športového života tvoril vytrvalostný beh na tisíc päťsto metrov. Na lavičke sedávali naši chalani (mávali sme telocvik oddelene) a obzerali si dievčatá navlečené do bielych tričiek a modrých trenírok s gumičkou nielen v páse, ale aj okolo stehien. Ak ste mali pekné dlhé štíhle nôžky s jemnými svetlými chĺpkami, ktoré sa v slnku nežne trblietali, tak vám bolo fuk, že sú modré trenírky odporne úzke a zarezávajú sa vám, však viete kam.
Moje nohy také neboli. Presviedčať telocvikárku dvakrát týždenne, že mám svoje dni a potrebujem tepláky až po členky, bolo zbytočné. Tá ženská si písala intímne údaje žiačok do zošitka a sledovala náš menštruačný kalendár podrobnejšie ako gynekológ 2).
Bežím prvých sto metrov a teším sa, že držím krok s babami.
Po druhej stovke sme v miernom závese len my dve s Ančou, stále sa tvárim, že to ide. Vyfukujem vzduch poctivo podľa pokynov súdružky telocvikárky ústami a nadychujem sa nosom.
Tretia stovka znamená vážny únik.
Dozadu.
Po štvrtej už nedýcham, ale fučím, je mi ukradnuté, ktorou dierou na hlave ide vzduch dnu a ktorou von.
Piata stovka znamená zmenu štýlu. Desať metrov kráčam, tri metre bežím.
Po ôsmej stovke ma predbehne kolóna spolužiačok, ktoré majú za sebou o jedno kolo viac. Odfarbená Táňa na mňa stihne zakričať, nech jej uhnem. Ja to s radosťou urobím.
Chýba mi päťsto metrov a v cieli sú už okrem mňa a Anče všetci.
Anča dobehne päť minút predo mnou.
Telocvikárka zapisuje čas. Keď sa domotám do cieľa ja, baby sú už prezlečené. Dosiahnutý čas mi je ukradnutý, teraz potrebujem chytiť dych. V ľavom i pravom boku ma pichá a srdce mi bije až v hlave.
Dva ďalšie dni sa nevládzem pohnúť.
Najviac sa teším z toho, že najbližšie testovanie behu na 1500 metrov bude až o rok.
Telocvikárka mi so sebazaprením písavala na vysvedčenie dvojku, hoci podľa tabuliek by bola aj sedmička príliš dobrá známka. Pravdepodobne nechcela pred verejnosťou vyzerať ako pedagogický netvor. Vysvetľovala to tým, že si ako jediná z triedy nosím úbor pravidelne.
Zato spolužiaci ma zaradili do kategórie bifľoška a ja som ich nijako nedokázala presvedčiť o tom, že nesedím celé dni nad učebnicami. Učitelia ma dávali ostatným za vzor a ja som ich zato nenávidela. Chcela som, aby sa mi dievčatá zverovali s tajomstvami, aby sme sa mohli chichotať na chodbe a čosi si šepkať do uška. Chcela som byť pozvaná na narodeninovú oslavu a na druhý deň spomínať, ako sa Mišo bozkával s Táňou a ako sa Verona opila do nemoty. So mnou sa rozprávala jedine Anča, keď mi strkala do ruky sväté obrázky s anjelom a deťmi prechádzajúcimi cez potok a zároveň ma presviedčala, akú zábavu zažila v nedeľnej škole v kostole.
Chcela som byť priemernou študentkou, zábavnou spolužiačkou a zvodnou nymfou ako väčšina, no nikdy som sa takou nestala.
Mala som na to objektívny dôvod. Volala som sa Jozefa Mrožová.
1)Áno, želala som jej nejaký malý neškodný úraz, napríklad polámaný necht či roztrhnuté tričko – nuž, morálne zábrany padajú u pätnásťročných dievčat v okamihu, keď ide o ľudskú dôstojnosť.
2) To som ešte netušila, aké šťastie ma postretlo vo chvíli, keď som v poslednej minúte prepísala prihlášku na strednú školu. Chcela som byť pôvodne zdravotná sestra – videli ste, čo musia nosiť tie nešťastné dievčatá na praxi v nemocnici?
(Pokračovanie nabudúce.
Okrem iného sa v ňom dozviete, ako sa stať hrdinom 2. svetovej vojny, prečo Jozefa neznášala druhácku súdružku učiteľku a čo všetko sa dá nájsť u vysokoškoláka na stole.)
Prehľad doteraz vydaných častí Kozy:
* prvá * druhá * tretia * štvrtá * piata * 6 * siedma * 8 * deviata * 10 *
* jedenásta * 12 * trinásta * štrnásta * 15 * 16 * 17 * osemnásta * 19 * 20 *
* dvadsiata prvá * 22 * 23 * 24 * 25 * dvadsiata šiesta * 27 * 28 * 29 * tridsiata *
* 31 * 32 * tridsiata tretia * 34 * tridsiata piata *
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments