Marlen Haushoferová Stena – dydaizmus CXXXVIII

Nepíšem pre potešenie, jednoducho som v takej situácii, že musím písať, ak nechcem prísť o rozum. Hrdinka románu Stena prijme pozvanie na víkend do poľovníckej chaty, ktorá patrí príbuzným. Po príchode sa majitelia vyberú ešte do blízkej dediny niečo vybaviť, ale sa už nevrátia. Žena na druhý deň zistí, že hoci na prvý pohľad vyzerá všetko normálne, cestu do dediny jej zahatala neviditeľná, ale napriek tomu nepreniknuteľná stena. Ako keby niekto položil na krajinu obrovský zvon zo skla. Rakúska spisovateľka Marlen Haushoferová (1920-1970) napísala svoj román v roku 1963.  Ťažko ho žánrovo zaradiť, lebo hoci je v ňom prítomné nadprirodzeno, čitateľ sa nedozvie žiadny vedecký ani technický detail týkajúci sa existencie bariéry. Dystopický prvok spočíva len v tom, že sledujeme zápisky ženy, ktorej autorka nedala ani meno, odrezanej od sveta v spoločnosti psa a niekoľkých domácich zvierat. Predtým mestská obyvateľka sa musí naučiť robiť všetko, čo obnáša život v alpských vrchoch.  Možno by sa najlepšie na označenie románu, ktorého rozsah nepresahuje dve stovky strán, najlepšie hodila robinzoniáda, aj keď na rozdiel od stroskotanca si uväznená žena nemusí budovať svoje sídlo, má istú mieru zásob potravín aj oblečenia. Dokonca aj zbraň. Dôraz je preto hlavne na úvahách o samote a pocitov z nej vyplývajúcich. A v nich je aj najväčšia literárna sila textu.

Nie som už tá, čo som bola ešte pred dvoma rokmi. Ak by som chcela mať niekoho pri sebe, tak jedine starú ženu, múdru a vtipnú, aby sme sa spolu mohli niekedy zasmiať. Lebo smiech mi ešte vždy veľmi chýba. Lenže istotne by zomrela skôr a ja by som tu zas zostala sama. To by bolo horšie, ako ju nikdy nespoznať. Platila by som za smiech privysokú cenu. Potom by som musela spomínať aj na tú ženu a to by bolo priveľa.

Aj keď sa dá vytušiť, že záchrana sa asi nečrtá a výskyt možného Piatka dopadne katastrofálne, Marlen Haushoferová neprepadá zúfalstvu.

Teraz som celkom pokojná. Vidím o kúsok ďalej. Vidím, že toto ešte nie je koniec. Všetko ide ďalej. Keď príde čas, že nebudem mať oheň a strelivo, budem sa tým musieť zapodievať. Ešte neviem ako, ale určite na niečo prídem. Spomienky, smútok a strach mi ostanú, kým len žijem, ostane mi aj ťažká robota.

Román Stena vyšiel v slovenskom preklade Magdy Tkáčovej v roku 1989, čo mu ani trochu neprospelo vzhľadom na politické turbulencie,  v rámci edície Máj, ktorá vychádzala spoločne vo vydavateľstvách Smena, Lidové nakladatelství, Mladá fronta a Naše vojsko. Vzhľadom na náklad 19 500 výtlačkov sa dá nájsť v ponuke mnohých antikvariátov.