Ako sa skáče cez kozu (2. časť)

V našej rodine dedil meno otca vždy prvorodený syn.
Otcov otec a môj dedo Jozef Mrož bol, nanešťastie, rodinný hrdina. Rodičia dúfali, že sa mu bude v hrobe ležať oveľa pohodlnejšie, keď potrestajú hneď svoju prvú dcéru na jeho počesť nemožným a nemoderným menom.
Deda som poznala len ako kovový krížik na cintoríne. Umrel si jedného januárového dňa roku 1944, presne dva dni po osudnej kontrole stavu zemiakov v pivnici. V tom istom čase a na tom istom mieste sa náhodou vyskytoval aj nepriateľský živel. Dedo Jozef ho v záujme záchrany vrecka krumplí ovalil lopatou po hlave, čím si vyslúžil obdiv celej dediny. Od tej chvíle bol hrdinom druhej svetovej vojny, a nebyť zákerného zápalu pľúc, ktorý ho skolil vzápätí nato, bol by určite bojoval za našu slobodu v Slovenskom národnom povstaní. Babka totiž tvrdila, že keď si vypil, priplichtil sa do každej bitky. Keď si po jeho smrti vypila ona, nadávala, že keby si nebol len tak spakruky umrel, mohol dostávať ako partizán parádny dôchodok. Takto dostával ako mŕtvola prd.
Ja som na deda Jozefa nadávala aj za triezva. Svojich rodičov som si z úcty obviňovať netrúfala, tak bol hlavným vinníkom všetkých mojich súkromných katastrof on.

Nik nevedel, ako ma volať, aby to zodpovedalo úrovni doby. Nech ste to poňali z akejkoľvek strany, vždy to bola katastrofa. Joža, Jožka, Ďoďa a Ďoďka boli mená pre dedinskú starú dievku po menopauze, Finka sa volala susedova fenka neurčitej rasy. Za Jožinku, Jojku a Jojuľku by som strieľala od čias druhej triedy základnej školy. Vtedy nám netaktná súdružka učiteľka nedopatrením nadiktovala vetu „Jará Jojka jajká, že jej Jajko stúpil na nohu“, a odvtedy nemôžem akékoľvek slovo obsahujúce viac ako jedno písmeno J ani cítiť.

Skúste za takých okolností zbaliť nejakého chalana. Chlapci ma namiesto obdivu častovali prezývkami Jožka–Mrožka, takže je pochopiteľné, že som až do veku dvadsaťtri rokov ostala pannou. Bola to pre mňa trauma, ktorej sa vyrovná azda len porážka Američanov vo Vietname. Pred gymnaziálnymi spolužiačkami som sa v otázke panenstva veľmi pretvarovať nemohla, predsa len boli svedkami trapasov pred kozou, na koze a s kozou v náručí.
Vysoká škola sa však vďaka absencii gymnastických cvikov stala pre mňa hotovým eldorádom. Povinné zápočty z telocviku som získavala na základe dokonalých referátov o histórii neolympijských športov na území strednej Ázie, a nikto zo spolužiakov v krúžku či na internáte nepochyboval o tom, že som sexuálna bohyňa 20. storočia – aspoň ja som to tak prezentovala.

Pomohol mi Mário.
Ten, kto sa na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch volal Mário, musel nutne vykazovať známky božského a dokonalého muža s nekonečným sexuálnym apetítom a intelektuálnym potenciálom. Mário sa páčil všetkým babám z internátu a slintali zakaždým, keď sa jeho jemne korenená pánska vôňa začala šíriť chodbami pomedzi vyprážané chleby vo vajíčku a ohrievané Trenčianske párky z konzervy. Potajme si šuškali, odkiaľ asi mohla Džousi (moja nová prezývka) zbaliť fešáka, čo sa absolútne nehodil do sveta vysokoškolských polo-mužo-detí, ktorí sú schopní na tom istom stole skladovať trojdňovú vzorku použitých ponožiek a otvorenú konzervu nakladaných uhoriek spoločne so skriptami politickej ekonómie a škatuľkou prezervatívov (našťastie nepoužitých).

Mário bol bratranec a vo svojej orientácii sa zorientoval v okamihu, keď sa zamiloval do Ďura. Vysvetlite to však babám, ktoré zabudli na výchovu vštepovanú pionierskou organizáciou a vrhali sa na neho ako mravce na spadnutý krémeš. V jeden taký usmoklený večer sme nad fľašou lacného jablčného vína uzavreli bilaterálnu dohodu o spolupráci, ktorá Máriovi zabezpečovala pokojné štúdium na fakulte špeciálnej pedagogiky, kde bol jediným mužským exemplárom v ročníku, a mne zase imidž osoby, ktorá nemá problém zbaliť krásneho muža.

Malo to háčik.
Ostatné škaredšie a hlúpejšie spolužiačky sa medzi prednáškami vláčili s rovnako škaredými a hlúpymi chlapcami z vojenských akadémií či strojníckych fakúlt a potom si ich brali za mužov. Ja som trávila voľný čas v divadlách, kinách a na výstavách s Máriom a jeho vtedajším milencom Ďurom. Nebolo mi s nimi zle, obaja boli milí, vtipní, kultúrni a sexi, lenže po čase mi začal status naoko zadanej ženy prekážať (práve sa vydávala už štvrtá spolužiačka).
Tak som sa s Máriom „rozišla“. Oficiálna tlačová správa znela, že JA som mu dala kopačky, lebo ma už nebavilo tolerovať JEHO žiarlivostné scény.
Vzápätí som dostala tridsaťdva žiadostí o Máriove telefónne číslo od obyvateliek internátu a tiež dve od spolužiakov mužského pohlavia. Mário sa celkom potešil, lebo v tých dňoch dostal kopačky aj od Ďura. Zvláštne je, že z rovnakého dôvodu.

Takto skončil môj fiktívny milostný život a mohla som sa pustiť do nových reálnych vzťahov.
Hormóny sa vo mne búrili ako Niagara a vyžadovali si skutočné podnety zo strany mužských dlaní a pier, nevraviac o tom, že byť pannou a sexuálnou bohyňou zároveň… no čo vám budem hovoriť – tragédia a komédia v jednom balení. Vo veku dvadsaťtri rokov máte pocit, že mladosť je v háji a všetok solídny materiál je dávno rozdelený. Stávať pred vojenskou akadémiou je pod vašu úroveň a strojnícke fakulty si už rozobrali vaše spolužiačky.

Po skončení školy som nastúpila do veľkej počítačovej firmy so zámerom, že sa v nej musí nájsť nejaký zabudnutý kockáč aj pre mňa. Lenže schopnejší muži už doma kočíkovali urevaných budúcich pokračovateľov rodu a ten zvyšok vyzeral ako nepodarená kombinácia Mr. Beana a Otíka z filmu Vesničká má středisková.

Uchýlila som sa k poslednej možnosti – mužovi na jednorazové použitie.

(Pokračovanie nabudúce.
V ňom pochopíte, akú rozporuplnú úlohu v živote hrdinky zohral Eduard Beneš a prečo je riskantné písať objednávky v podnapitom stave.)


Prehľad doteraz vydaných častí Kozy:
* prvá * druhá * tretia * štvrtá * piata * 6 * siedma * 8 * deviata * 10 *
* jedenásta * 12 * trinásta * štrnásta * 15 * 16 * 17 * osemnásta * 19 * 20 *
* dvadsiata prvá * 22 * 23 * 24 * 25 * dvadsiata šiesta * 27 * 28 * 29 * tridsiata *
* 31 * 32 * tridsiata tretia * 34 * tridsiata piata *

Diáda

Diáda - počet článkov 114 .

Táto autorka je tu inkognito. Keby niečo, tak ste ju tu nevideli…

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Read 10 comments

  1. Velmi vydarene,vtipne – prirodzene vtipne a take realne, zo zivota. napriklad tie internatove vone versus smrady mi uplne pripomenuli nasu chodbu na intraku, akoby som tam bola. tesim sa na pokracovanie.

  2. Ja sa viem vnoriť do niektorých pocitov Jožky Mrožky. Vždy som mal okolo seba krásne baby – najkrajšie spolužiačky. Robil som im bútľavú vŕbu a kamaráti závideli. Dokonca aj tí v triede, ktorí by pri troche rozumu museli prísť na to, že moje „vzťahy“ sú iba kamuflážami. Ale chlapi keď závidia, sú sprostí a prestanú myslieť hlavou. Jo – porozprávať sa so mnou to vedeli 🙂 Aj vytrucovať tých, ktorých chceli zbaliť, tým ako sa mi zdanlivo venovali…
    Teším sa na ďalší chod, ktorý je už na stole 🙂

Comments are closed.