Dušan Taragel

Dušan Taragel Mafiánske balady

Keď Taragel s Danglárom spoja sily, nemôže vzniknúť nič iné ako štyristopäťdesiatpäť strán napínavého, štylisticky perfektne napísaného textu doplneného o dokonalé ilustrácie. Okrem štylistiky určite oceníte čierny humor a cynizmus.

Kníh o mafii už bolo napísaných habadej, no Mafiánske balady sú iná káva. Dušan Taragel pôvodne zamýšľal nazvať svoju knihu Slovenské balady, lenže to by bol čitateľ očakávajúci folklórom prešpikované texty asi poriadne zaskočený. Hrdinami totiž nie sú obyvatelia nejakej rázovitej obce, lež mafiáni a ľudia pohybujúci sa v ich blízkosti. Obsahuje sedem navzájom prepojených príbehov a protagonisti plynulo prechádzajú z jedného do druhého. Pravdaže iba tí, ktorí prežili danú kapitolu. Keďže každá dobrá balada sa končí trestom alebo smrťou, viete, čo môžete očakávať. Autor nás na smrť každej postavy upozorňuje už v názvoch jednotlivých kapitol, ba dokonca nám prezrádza, koľko času jej na pozemskej púti zostáva. A tak hoci by sme aj niektorému z protagonistov chceli v návale emócií fandiť, smola, na konci kapitoly už má pripravený hrob. Posledné dni alebo hodiny siedmich ľudí sú paradoxne svojím spôsobom naplnené nečakaným šťastím. Každý z nich totiž uveril, že si tá povestná zlatá muška konečne sadla práve na neho. Lenže zabudli na starú známu pravdu, že zlo plodí zlo a na to, aby sa imaginárne šťastie stalo reálnym, treba zbrane nechať bokom. Z hraničných situácií, v ktorých sa chtiac–nechtiac ocitli, mohli včas vycúvať, ale autorov zámer bol iný. Necháva ich do poslednej chvíle snívať o veľkolepej budúcnosti a dúfať, že všetko pôjde podľa predstáv. Taragel prispôsobil jazyk postáv a rozprávača prostrediu, v ktorom sa pohybujú a charakteru, ktorý predstavujú. Primerane a funkčne využíva slang aj vulgarizmy.

Aj členovia podsvetia vedú normálny rodinný život

Taragelovi mafiáni sú síce nebezpečné a násilnícke typy, ale na verejnosti pôsobia ako slušní ľudia, ktorí majú ženy, deti, rozbehnutý legálny biznis, ktorým sa dá všeličo zamaskovať, radi si užívajú luxus a rozmaznávajú potomkov. V príbehoch sa teda dozvedáme aj to, ako vyzerá rodinný život a životný štýl príslušníkov organizovaného zločinu, čo na ich prácu hovoria manželky, ako rozmaznávajú svoje deti, akú hudbu preferujú, či ako trávia nedeľné popoludnia. No neobávajte sa, autor stále zostáva ukotvený v zvolenom žánri, cukrom presýteného románu sa báť nemusíte. Kniha je nabitá dynamickým dejom a náplň práce členov mafiánskych skupín zachytáva vskutku uveriteľne. Keď niekoho odstránite, dôležité je vykopať hrob na správnom mieste, ak sa akcia prevalí, mŕtvolu treba previezť inde. No a čo, že sa už rozkladá. Hlavne treba poriadne pozametať, niekedy metlou, inokedy nožom a hocikedy „devinou“.

Mŕtvi sa niekedy musia porúčať z hrobov

Harino mu sedel medzi nohami, pozeral naňho a veselo vrtel chvostom. Fero pochopil, že má spoločníka na rozhovor. „Nie že budeš štekať na celý les, rozumieš?“ povedal psovi. „Ukážeš nám, mne aj týmto pánom, kde je ten hrobček, dobre? Ukážeš nám, že si dobrý pes, rozumieš? Harino mu začal lízať ruky. Vedel, čo sa patrí. Aj on by mal dostať nejakú odmenu, však bez neho by nemal päťtisíc, reku, idem s Harinom a čo nevyhrabe? Nohu. Kúpi mu nový obojok. A granuly.

Všetko odštartuje vražda politika a neúspešné odstránenie tela kdesi v lese pánubohu za chrbtom. Vzápätí sa spustí lavína (niekedy až absurdných) udalostí, akými žilo Slovensko najmä v deväťdesiatych rokoch. Taragelove balady sa však odohrávajú „dnes“, kedy ľuďom prepína zo sociálnych sietí, v autách vyrevúva treťotriedny hip-hop, mladí sledujú na YouTube ako niekto hrá a komentuje hru, osemročné deti nutne potrebujú mobil a mladé ženy idú do postele s hocikým za novú kabelku.

Šuštiakové súpravy vystriedali obleky

Mafiánske balady sú síce akčným trilerom, v ktorom sa klame, kradne, strieľa a vraždí, no román má aj hlbší spoločenský presah. Nie, autor nemoralizuje a nesnaží sa prvoplánovo ukazovať prstom na to, čo sa v spoločnosti deje, iba kde-tu nadhodí vetu či dve, a to stačí. Nad mafiánmi, ich chamtivosťou a následným osudom sa môžeme pri čítaní pochechtávať, ale i tak z príbehov naskakujú zimomriavky. Hoci sú deväťdesiate roky minulosťou, azda vám pri čítaní napadne, že šuštiakové súpravy len vystriedali obleky a možno sa nejaký Ruža, Baláž alebo Laky nasťahovali práve do vášho mesta.

Sedem príbehov odohrávajúcich sa počas dvoch týždňov, siedmich dní a dvoch hodín nebudete chcieť pustiť z ruky. Ako som už v úvode napísala, Dušan Taragel je skvelý štylista, ktorý si čitateľa dokáže omotať okolo prsta. Pri obracaní strany za stranou si na chvíľu vydýchnete pri Danglárových detailne prepracovaných ilustráciách.

Knihu publikovalo vydavateľstvo Slovart.

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť