Vladimír Horváth: Kolektívny šport je naozaj dobrý nástroj inklúzie

Vladimír Horváth je jedným z dobrovoľníkov, ktorý je súčasťou nášho programu angažovanosti v organizácií Mareena. Tento program funguje už niekoľko rokov a od septembra 2022 ho vedie Barbora Harmatová. Dobrovoľníci a dobrovoľníčky, ktorí sú v programe zapojení sa venujú rôznym činnostiam – od individuálnej pomoci s doučovaním školských predmetov či slovenčiny, cez trávenie voľného času až po pomoc pri komunitných podujatiach. V dobrovoľníctve podporujeme vlastnú kreativitu a sme nápomocní s realizáciou, čo je aj Vladov prípad. Patrí k dobrým príkladom toho, ako urobiť dobrovoľníctvo trvalo udržateľnou súčasťou svojho života. Navyše tak, že ho to samého baví a zmysluplne tým vypĺňa voľný čas. My sme hrdí, že prijal ponuku na rozhovor, v ktorom sa dozviete:

• prečo začal organizovať basketbalové štvrtky pre ľudí prichádzajúcich z Ukrajiny,

• kde prišiel tento nápad a čo bolo spočiatku pri realizácií problémom,

• koho by pozval na basketbalové štvrtky aj dnes a čo by odkázal tým, ktorí chcú tiež vytvoriť podobné dobrovoľnícke aktivity.

Povedz nám na úvod, čo robíš vo svojom pracovnom živote? Prečo ti dáva zmysel angažovať sa v dobrovoľníctve práve týmto spôsobom?

Volám sa Vladimír Horváth, pochádzam z Bratislavy a v pracovnom živote sa dlhodobo venujem ľudským právam a demokracii. V súčasnosti pracujem pre medzinárodnú mimovládnu organizáciu, ktorej cieľom je pomocou partnerstiev posilňovať demokratické inštitúcie a hodnoty a prispievať tak k dôstojnému životu pre všetkých. Na Slovensku to v skratke znamená podporovať väčšiu participáciu žien, mladých a nedostatočne zastúpených skupín na riadení a spravovaní krajiny. Jednou z mojich priorít je podpora Rómok a Rómov, ktorých znevýhodňovanie považujem za systémové a dlhodobé, nie len preto, že mám aj rómske korene. Moje aktivity sa do značnej miery týkajú predstavy lepšej a spravodlivejšej spoločnosti a dobrovoľníctvo je toho súčasťou. Basketbalové štvrtky som sa rozhodol robiť pretože mám fakt rád basketbal a štvrtok bol jediný deň, kedy som mal počas týždňa voľno po pracovnej dobe. Haha.

Spojiť obľúbenú činnosť, ktorá je pre teba aj oddychom s dobrovoľníctvom, ktoré je prospešné pre začleňovanie ľudí do komunity je výborný nápad. Kde vznikol?

Impulz robiť túto aktivitu pre dievčatá a chlapcov z Ukrajiny prišiel na jednom z dobrovoľníckych stretnutí Mareena. Bolo to práve v čase, kedy začala ruská invázia na Ukrajinu. Zrejme ako veľa ľudí som mal problém spracovať to, čo sa udialo a že sa to vôbec stalo. Mal som pocit, že chcem pomôcť, no zároveň som si uvedomoval, že to nebude krátkodobá záležitosť a sily si treba rozložiť na dlhšie obdobie. Kolektívna pravidelná aktivita mi prišla ako dobrý nápad. Kolektívne športy považujem za univerzálny jazyk. Dorozumieme sa aj bez slov. Vieme spoznávať vlastné charaktery, vytvárať pocit prijatia a budovať priateľstvá. Basketbal už bola len premenná, o ktorej som vedel, že ma neprestane baviť.

Aké ďalšie kroky si podnikol, aby si mohol nápad zrealizovať a aby sa o basketbalových štvrtkoch dozvedelo dostatočné množstvo ľudí?

V Mareene som basketbalové štvrtky navrhol Zuzke Hallovej*. Jej sa nápad páčil a potom to už išlo pomerne rýchlo. Zuzana začala zabezpečovať všetko potrebné. Ani som sa nenazdal a mali sme zabezpečené vonkajšie ihrisko na Gamči (a.k.a. Gymnázium Grösslingová), kde sme mohli začať hrávať. Mareena od začiatku zabezpečuje celú administratívu a tiež propagáciu. To platí aj pre prípady, keď prídeme s novým podnetom, napríklad hrať vo vnútri a nie vonku. Stačí svoje myšlienky Mareene komunikovať. Úlohou dobrovoľníka je teda už len prísť a hrať sa.

Nápad aj realizácia v tomto prípade znejú z toho dobrovoľníckeho pohľadu ako nenáročný proces. Kedy sa basketbalové štvrtky začali a ako to vyzeralo počas prvých týždňov?

Začali sme ešte na jar, keď sa dalo hrať vonku. Začiatky si však vyžadovali trpezlivosť. Prvé razy sme nemali veľmi vysokú účasť. Stalo sa aj to, že neprišiel nikto. Potom sa to však rozbehlo a pravidelne sme hrávali piati na piatich. Chlapci aj dievčatá spoločne, bez neprimeranej súťaživosti, no s primeraným zapálením pre hru.

Basketbalové štvrtky fungujú doteraz. Čo všetko sa od začiatku menilo a ako to ovplyvňuje účasť resp. čo pomáha vyššej účasti?

Počas letných prázdnin sme sa museli presťahovať na ihrisko Gymnázia Juraja Hronca, kam chodieva hrávať basketbal pomerne veľa ľudí. To bol v podstate pôvodný plán. Začať samostatne a potom chodievať na bežné miesta, kde sa basketbal hráva. Zmena lokality a prítomnosť iných hráčov a hráčiek, však mala trochu iný efekt, ako som predpokladal. Neviem, aké ďalšie faktory zohrali rolu, no cez prázdniny sa počet hrajúcich zásadne znížil. Určite tam zavážilo aj to, že som bol na niekoľko týždňov preč z Bratislavy. Vtedy som zistil, že pravidelnosť a stabilné miesto má svoj význam.

Je niečo z čoho máš dnes radosť, keď sa pozrieš na túto aktivitu ako na celok?

Veľmi sa teším z toho, že dve dievčatá chodia hrávať už aj v utorky do skupiny mojich kamarátov na gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským na Dunajskej ulici. To bol presne cieľ. Z vyhradeného prostredia sa dostať do inkluzívneho módu a chodiť hrávať s domácimi. Myslím si, že kolektívny šport je naozaj dobrý nástroj inklúzie a chcel by som, aby sa na Slovensku používal častejšie a systematickejšie.

Ako sa darí basketbalovým štvrtkom dnes?

Po letných prázdninách sme vrátili na Gamču do telocvične. Začali sme opäť trochu pomalšie. Ale verím, že sa aj vďaka tomuto rozhovoru začnú počty zvyšovať a telocvičňa na Gamči, kde hrávame teraz, nám už nebude stačiť. Dobrá vec je tá, že v tom čase sú na ihrisku aj študenti a študentky gymnázia, ktoré sa do hry zapájajú resp. teraz sa ešte my zapájame k nim. Celý personál je k nám veľmi ústretový, s učiteľom, ktorý vedie basketbalový krúžok na gymnáziu som sa dokonca dohodol, že ak náhodou nebudem kvôli práci môcť prísť, príjmu hráčov a hráčky priamo k nim.

Aj my veríme, že rozhovor bude skvelou pozvánkou. Koho teda v telocvični rád uvidíš?

Aktivita je určená hlavne pre mladé Ukrajinky a Ukrajincov, ktoré sa dostali do Bratislavy a okolia. Vítaní sú samozrejme všetci cudzinci a cudzinky a tiež domáci, ktorí chcú robiť naše mesto prívetivejšie a priateľskejšie. Zapojiť sa je dosť jednoduché. Stačí prísť vo štvrtok medzi 16.00 až 18.00 na Gamču do telocvične cez vonkajšie ihrisko. Pozdraviť sa, dať si úbor a začať hrať. Máme aj spoločné online skupiny, v ktorých si dávame vedieť či sa hrá, ale aj to, či sa nehrá aj v iné dni ako vo štvrtok.

Možno práve číta niekto, kto má rád iný šport alebo kolektívnu činnosť a uvažuje, že zrealizuje podobnú aktivitu. Čo by si jej alebo jemu odkázal?

Ak váhate, či sa do niečoho podobného pustiť, tak už neváhajte – vrelo to odporúčam. Nie je to náročné a sú tu ľudia, ktorí Vám s organizáciou pomôžu. Je to vďačná aktivita, ktorá pomáha tvoriť komunitu a príjemnejšie mesto.

Dobrovoľníctvo je neoddeliteľnou súčasťou väčšiny aktivít, na ktorých sa Mareena podieľa. Dobrovoľníčky a dobrovoľníci sú teda jej stálou a prirodzenou súčasťou. Ani dnes dobrovoľnícke aktivity neberieme ako samozrejmosť a sme vďační za každú, či každého, kto sa zapojí.

Ďakujeme aj finančnej podpore Hlavného mesta Bratislava, vďaka ktorému môžeme Program angažovanosti realizovať.

___

Zuzana Hallová* manažérka Komunitného programu v Mareene.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments