Michaela Danišová Mareena

Michaela Danišová: Dobrovoľníctvo je obohacujúca skúsenosť

Michaela Danišová (Miška) pracuje v organizácii Teach for Slovakia a má niekoľkoročné rôznorodé skúsenosti s prácou v neziskovom sektore v zahraničí. Momentálne žije v Bratislave a svoj voľný čas venuje aj individuálnemu dobrovoľníctvu. Doučuje dvanásťročnú Khajestu (Khuji) z Afganistanu, ktorá prišla na Slovensko so svojou rodinou v roku 2013. Miška a Khuji sa stretávajú pravidelne už dva roky. Miška pomáha Khuji s učením, spoznávajú spolu Bratislavu a vo vzájomných rozhovoroch sa učia mnoho vecí aj jedna od druhej. Miška bola minulý rok vďaka svojej angažovanosti nominovaná na ocenenie Srdce na dlani, ktoré každoročne získavajú ľudia z celého Slovenska za svoju dobrovoľnícku, či inú dobročinnú činnosť. Miška je individuálnou dobrovoľníčkou v občianskom združení Mareena v rámci Programu angažovanosti, ktorému sa venujú dlhodobo.

Ďakujeme Miške, Khuji a jej rodine, že súhlasili s rozhovorom, v ktorom sa dozviete:

  • ako sa Miška stala dobrovoľníčkou v Mareene a prečo sa s Khuji stretávajú,
  • čo všetko sa naučila Miška od Khuji a prečo by vám odporučila dobrovoľníctvo,
  • čím by chcela Khuji byť a čo obe odkázali Slovákom, ale aj cudzincom žijúcim na Slovensku.

Prvá otázka smeruje na teba Miška, povedz nám kto si, čo robíš vo svojom pracovnom živote a aký máš vzťah k Mareene?

Michaela: Mám 32 rokov a pochádzam z Martina. Celý život sa pohybujem v neziskovom sektore. Momentálne pracujem ako dizajnérka školení a tréningov a zároveň mentorka učiteliek a učiteľov v programe Teach for Slovakia. Sama som program absolvovala a vďaka nemu získala skúsenosť s učením anglického jazyka, dejepisu a občianskej náuky na základnej škole. S Mareenou mám veľmi pozitívny vzťah. Už druhý rok som v nej dobrovoľníčka a od začiatku sa stretávam s Khuji.

Aký je tvoj vzťah k dobrovoľníctvu vo všeobecnosti?

Michaela: Pozitívny! Dlho som nežila na Slovensku a keď som sa vrátila, hľadala som príležitosti, ako môcť dobrovoľníčiť. Veľmi ma lákalo dobrovoľníctvo práve v Mareene, takže keď som sa presťahovala do Bratislavy, okamžite som sa prihlásila. Okrem toho, že pracujem s Khuji, som vďaka Mareene týždeň vypomáhala aj na hranici s Ukrajinou. Asi dva alebo tri týždne po začiatku vypuknutia konfliktu.

Khuji, povedz nám aj ty niečo o sebe a o tom, aký máš vzťah k Miške a k Mareene.

Khajesta: Ja som Khuji. Mala som približne 6 rokov, keď sme začali chodiť do Mareeny. Keď tam chodím, tak sa tam zabávam. Cítim sa tam veľmi príjemne, nie je to ako v škole. Aj s Miškou mám veľmi dobrý vzťah. Na začiatku, keď som Mišku mala stretnúť prvýkrát, tak som sa bála, či mi s niečím naozaj pomôže alebo nie. Teraz som veľmi rada, že ju mám, lebo je veľa vecí, s ktorými si neviem sama poradiť. Keď mám ťažšie učivo alebo niečomu nerozumiem, Miška vždy príde a pomôže mi.

Khuji vieš povedať, čo všetko si sa vďaka Miške už naučila?

Khajesta: Keď príde Miška rozprávame sa o tom, ako bolo v škole. V piatom ročníku, teraz som už šiestačka, som mala takú beznádej. Neverila som si a Miška mi povedala, že sa budeme snažiť spolu a povzbudila ma. Tento rok sa lepšie učím a ona ma v tom stále veľmi podporuje. V piatom ročníku som nebola zo seba veľmi šťastná, pretože som si neverila a niekedy som ani nemala chuť sa učiť. Ale Miška ma podporovala a to bolo to najlepšie.

Je niečo Miška, čo si sa ty naučila vďaka Khuji?

Michaela: Strašne veľa. Vedieme veľmi zaujímavé rozhovory a vďaka Khuji sa veľa dozvedám o Afganistane, o tom, ako to vyzerá v Kábule, ako žijú ľudia v krajine, z ktorej pochádza a takisto aj o náboženstve. Veľakrát sa rozprávame aj o islame a kresťanstve a zdieľame si, čo majú spoločné a čo rozdielne. Okrem toho sa od Khuji učím novinky, čím žijú mladí ľudia, akú hudbu počúvajú, aké filmy a seriály majú radi, čo ich baví a čo ich nebaví. Mám pocit, že vďaka Khuji sa dozvedám aj o tom ako (ne)funguje slovenský školský systém, keďže často spomína spôsoby, akými s nimi pracujú na hodinách. Spoznávame spolu slovenský jazyk, matematiku, biológiu, dejepis a veľakrát sú to pre mňa staro-nové veci. Myslím, že násobilku si zlepšila nielen Khuji, ale aj ja.

Michaela Danišová

Čo ťa najviac lákalo na individuálnom dobrovoľníctve?

Michaela: Dlhodobo som žila vo Švédsku a potom v Afrike, konkrétne v Konžskej demokratickej republike. Tým, že som mala možnosť zažiť si život ako cudzinka v inej krajine, viem, že to nie je jednoduché. Ľudia často nechápu človeka, ktorý nie je z tej krajiny. Keď som sa vrátila na Slovensko chcela som pomôcť niekomu, kto sa takto môže cítiť u nás.

Miška, ak by si mala poradiť niekomu, kto chce byť tiež individuálnym dobrovoľníkom, ako by si prakticky popísala proces od rozhodnutia až po stretnutie s Khuji?

Michaela: Mareenu som sledovala dlhšie a keď som začala bývať v Bratislave, pozrela som sa na ich stránku, vyplnila som prihlášku a potom ma pozvali na pohovor. Pohovorom som prešla, absolvovala som dobrovoľnícky tréning a začalo sa zapájacie obdobie, ktoré môže chvíľu trvať – kým sa nájde prijímateľ alebo prijímateľka, jednoducho človek, s ktorým sa môžem stretávať. Za mesiac a pol sme mali s Khuji a jej maminou prvé stretnutie. Dohodli sme sa na tom, ktorý deň a čas nám vyhovuje a či sa budeme stretávať u nich doma, niekde inde alebo online. Vymenili sme si kontakty a odvtedy sa spolu stretávame s výnimkami každý týždeň na dve hodiny. Ja jej vždy dopredu napíšem, či môžem v ten deň prísť a ona mi dá vedieť.

Potrebovala si počas obdobia odkedy sa stretávaš s Khuji nejakú pomoc alebo podporu?

Michaela: Dobrovoľníci a dobrovoľníčky v Mareene, čiže aj ja, majú povinné supervízne stretnutia, kde hovoríme o tom, ak sa nám pri práci s prijímateľkou alebo prijímateľom pomoci nedarí alebo nás niečo trápi. Tam dostávam podporu, takú individuálnejšiu. Potom máme aj pravidelné monitorovacie telefonáty o tom, ako nám ide dobrovoľnícka práca, či sú veci, ktoré je potrebné vyriešiť, či už zo strany mňa alebo zo strany prijímateliek, či prijímateľov.

Žila si v rôznych krajinách a z tvojho príbehu je cítiť, že byť dobrovoľníčkou asi nie je tvoja prvá skúsenosť.

Michaela: Práveže je. Znie to zvláštne, ale tým, že som po škole začala pracovať v neziskovom sektore, tak som mala pocit, že už to čo robím, je taká dobrovoľnícka činnosť. Boli to väčšinou práce, ktoré boli časovo príliš vyťažujúce alebo v okolí nebola možnosť zapojiť sa. Keď som sa presťahovala do Bratislavy moja pracovná situácia bola taká, že mi to dovoľovala a aj príležitostí je tu mnoho.

Na čo ste obe najviac hrdé, že ste spolu mohli zažiť?

Khuji: Som hrdá, že je niekto, kto mi môže pomôcť. Že Miška ma vie pochopiť. Je to niekto, s kým sa cítila príjemne. Lebo keď mám pri sebe niekoho, kto je nepríjemný, tak sa bojím a nechcem ani to doučovanie. S Miškou je to dobré, veľa sa toho učím a dostávam od nej podporu.

Michaela: Som hrdá na to, že ma k sebe Khuji pustila, nielen fyzicky do svojej izby, ale že sa vieme spolu rozprávať aj o iných veciach ako o škole. Rozpráva mi o svojich záľubách, možno aj o nejakých obavách a problémoch. Veľmi si cením, že je Khuji ochotná hovoriť a som rada, že jej môžem aj v týchto veciach poradiť, alebo ju podporiť, ak to potrebuje. To hodnotím za najväčší úspech. A myslím, že sme mali aj nejaké akademické úspechy v učení, ale tie sú pre mňa menej dôležité. Vnímam, že Khuji tento rok zmenila svoj postoj k učeniu. Minulý rok nevedela veľmi prečo sa učí, no tento rok mám pocit, že ide naozaj na plnú paru.

Máte nejaký zaujímavý spoločný zážitok?

Michaela: Mám veľmi rada, keď ideme s Khuji do sveta. Boli sme spolu v kine alebo na výstave. Zašli sme sa pozrieť do rôznych budov v Bratislave a to ma veľmi baví. Lebo Khuji je Bratislavčanka, tak spolu spoznávame toto mesto.

Khuji: S Miškou máme veľa zážitkov. Boli sme na starej historickej električke a odtiaľ sme išli na zmrzlinu. Veľmi sa mi páči, keď môžeme spolu ísť von. Stavali sme spolu aj snehuliaka.

Michaela: Na tie električky som zabudla. Raz keď sme sa stretli, bol sviatok a premávali historické autobusy a električky. Dokonca nás šofér pustil aj do kabíny a povysvetľoval Khuji, ako to funguje, na čo slúžia všetky tie gombíky. Bolo to veľmi fajn.

Miška, čo by si odporučila ľuďom, ktorí tiež uvažujú nad dobrovoľníctvom?

Michaela: Odporúčam im nájsť to, čo ich baví. Nech nerobia niečo len preto, že majú pocit, že by to mali robiť. Nech nájdu nejakú tému, pre ktorú im naozaj horí srdiečko. Potom nech si na internete vyhľadajú najbližšie dobrovoľnícke centrum alebo možnosti dobrovoľníctva vo svojom meste a skúsia to. Ak to nebude to, čo si mysleli a nebude im to vyhovovať, vždy je možnosť to prerušiť. Je to ale naozaj obohacujúca skúsenosť, počas ktorej môže človek zažiť veľa zábavy. A cítiť, že to má zmysel.

Khuji, aj ty by si chcela byť niekedy dobrovoľníčkou?

Khuji: Ja by som chcela byť moderátorkou. Ale ak by som mala pritom nejaký čas, tak áno. Neviem, či by som chcela niekoho doučovať, ale veľmi rada by som niekomu pomohla. A dôvod prečo by som to robila, keďže som moslimka je, že Boh povedal, že je vždy dobré niekomu pomôcť, lebo sa ti to nejako vráti. Či o desať rokov, alebo pokojne aj zajtra, ale nejako sa ti to vráti. Neviem, či to má tak aj kresťanstvo, ale myslím si, že áno.

Je niečo, čo by ste chceli na záver odkázať všetkým ľuďom?

Michaela: Slovákom a Slovenkám by som chcela povedať, aby sa nebáli ľudí, ktorí sú iní, či už cudzinci a cudzinky, alebo tí, ktorí sú akokoľvek odlišní od nich samých. Nakoniec určite zistia, že aj keď sme rozdielni, všetci sme rovnakí ľudia. Rovnako radi sa zabávame, máme rôzne strachy a cítime neprávosť. A práve cudzinci a cudzinky ju v slovenskej spoločnosti aj majú prečo cítiť. Poďme spolu vytvoriť prostredie, kde sa všetci môžeme cítiť dobre a prijatí.

Khuji: Veľmi rada by som povedala cudzincom, nech sa neboja. Keď prídeš niekam a nevieš jazyk, tak chceš byť radšej sám. Keď som bola v škôlke a písali sme test, takú skúšku do školy, vedela som všetko, ale nevedela som rozprávať. Keď nevieš komunikovať, tak ťa ľudia nemôžu vidieť inak. Takže nemali by sa podceňovať a báť sa rozprávať s ľuďmi, povedať ako sa cítia alebo si aj nájsť nejakého dobrovoľníka na doučovanie. Je dôležité, aby sa človek necítil osamotene a neprijatý do nejakej krajiny, lebo ja som to zažila a nechcela by som, aby to zažil niekto iný. A Slovákom by som chcela povedať, že dobrovoľníctvo nie je zlé a že sa im to určite v dobrom vráti.

Khuji

_ _ _

Občianske združenie Mareena vzniklo v roku 2017. Poskytuje príležitosti pre aktívne začlenenie sa cudzincov do slovenskej spoločnosti, podporuje Slovákov a cudzincov v nadväzovaní vzťahov, zvyšuje povedomie verejnosti o témach rozmanitosti, migrácie a integrácie. Víziou Mareeny je Slovensko, ktoré je bezpečným a dôstojným domovom pre všetkých bez ohľadu na národnosť, etnickú a náboženskú príslušnosť.

Ďakujeme aj finančnej podpore Hlavného mesta Bratislava, vďaka ktorému môžeme Program angažovanosti realizovať.

Čítajte aj – Vladimír Horváth: Kolektívny šport je naozaj dobrý nástroj inklúzie

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť