Som malý. Nemám viac, ako sedem rokov. Sedemdesiaty štvrtý, či piaty? Sedím v našom vytúženom novom malom panelovom byte a pozerám sa na našu starú čiernobielu televíziu Dajanu. Nejaký koncert…prichádza štíhla pani v tmavom, so zvláštnym dramatickým výrazom a uprostred javiska si kľakne na kolená. Začne niečo spievať. Nepamätám čo, len viem, že ma to zasiahlo. V časoch, keď na javisku stávali seriózni speváci a seriózne spievali svoje seriózne piesne, najlepšie takmer bez pohybu, alebo len s úspornými solídnymi gestami…
„Mama, prečo tá teta speváčka kľačí?“ pýtam sa človeka, ktorý všetko vie.
„Vieš, ona spieva takú smutnú pieseň…“
Pani Hana, mohli ste vtedy spievať všeličo. Koho ste to vtedy prosili na kolenách?
Mohlo to byť:
Já žila hodně snů a poznala jsem svět,
už je to hodně dnů, už je to hodně let,
co vítr všechno smět a zůstala jen touha,
bože můj, já chci zpět, bože můj, já chci zpět.
alebo…
Už ani nevím, kdy to bylo.
Přišlo to jako malá smrt.
Nejspíš byla zima, venku lilo
a jestli v nás z naší lásky zbylo aspoň čtvrt,
tak teď nezbylo už vůbec nic
jak po světle letních létavic.
Jen to jediné slůvko.
Rozvod.
…alebo niečo úplne iné. V mojej detskej hlávke, ktorá ešte tak málo chápala sa text piesne nezachoval, veď ona vlastne tým citlivým slovkám nerozumela. Ale to detské srdiečko už niečo cítilo, už sa tam niečo odohrávalo a práve preto v ňom zostala táto spomienka.
Oveľa viac už som potom neskôr vnímal albumy Lásko prokletá a úplne najviac Potměšilého hosta. Pohládzali moju citlivú ubolenú pubertálnu dušu, rozprávali jazykom a emóciami, ktoré mi boli blízke a hlavne volali ma do sveta, ktorý bol tak odlišný od toho vonku. Citlivými slovami a podmanivou hudbou ma objímali a chlácholili, keď si moje pocity so mnou zahrávali podľa vlastnej ľúbosti, keď sa moje rozbúrené a večne pochybujúce nespokojné vnútro dožadovalo niečoho, čo nebolo možné rozumom pochopiť. A môj Bobo? Ten bol na tom rovnako. Dokonca mi pomohol v lepšom zoznámení sa so starším repertoárom Hany Hegerovej, ktorý mi ako dieťaťu z malého mestečka unikol. Preto sme s veľkou radosťou prišli na koncert v divadle Nová scéna 26.septembra, lebo sme tušili, že si siahneme na niečo tak dôverne známe a pri tom intímne, tak pôvabné, láskavé a vľúdne, pri tom silné a k životu povzbudzujúce…
Pani Hana sprevádzaná spoločníčkou Jarmilou, lebo práve tak volá svoju francúzskou barlu a nezameniteľným francúzskym šarmom, vniesla na scénu presne to, čo sme očakávali. Niekedy je oveľa lepšie, keď sa udeje to, čo očakávame, obzvlášť keď je očakávanie spojené s krásnym prežitkom, ako keby sme mali zažiť nejaké prekvapenie. Lebo prekvapenia sú všelijaké, príjemné, ale aj menej príjemné. A pani Hana dokázala, že napriek pribúdajúcim rokom a bolestiam, je stále plná života a čím dál tím víc jí láska sílu dává a nikdy nepřestává, dál chce pro ni žít…a to nás veľmi tešilo. Pani Hegerová opäť pripravená rozosmiať sa i rozplakať, opäť s hlbokou ľudskou vľúdnosťou a pokorou spieva jeden šláger za druhým.
Koncert už v tradičnom komornom duchu a repertoár, ktorý napriek tomu, že sa veľmi nemení, stále si zachováva svoju atraktivitu. Čím to, že všetky tie piesne sú stále zelené, stále svieže a nostalgia v nich ukrytá, je taká osobná a hlboko zasahujúca?
A vo chvíľach medzi piesňami hovorené slovo veselé a milé, podávané s nadhľadom z prežitého. Neustále jemné doťahovanie sa s pánom Maláskom mladším, kapelníkom skupiny, aj s ostatnými členmi, všetko so šarmom a láskavým humorom. Majú sa radi, rešpektujú sa a vážia si jeden druhého, dokonca sú si navzájom vďační a to je cítiť z týchto drobných ‚škádlení‘ v každej minúte vystúpenia. Pani Hana sa netají tým, že mala na ľudí okolo seba nesmierne šťastie a členovia kapely jej to oplácajú…
Zábavné obracanie sa pani Hegerovej na jednotlivých členov, či povedala všetko, čo povedať mala správne, či stojí presne tam, kde stáť má, napomínanie textov, všetko to pôsobí natoľko prirodzene, akoby sa to rodilo priamo počas predstavenia, pričom verím, že v každom vystúpení sú aj mnohé prvky improvizácie, i keď vrámci istej pevnej kostry.
Rozprávanie o zážitkoch z rockového koncertu, kde ju moderátor večera uviedol ako ‚starú, ale dobrú‘, pričom ona rozhodne nie je stará, ona je predsa ‚zrela, a preto dobrá‘, rozprávanie o chorobách a neduhoch, všetko s nadhľadom, do toho plynulé prechádzanie do jednotlivých piesní, pôsobiace volne, ale s precíznou profesionalitou. Len nedávno som sa dozvedel, že pred každým koncertom vždy na tom konkrétnom mieste prebehne hodinová skúška a to napriek tomu, že repertoár koncertov sa priveľmi nemení. Pani Hana a členovia kapely nasávajú priestor, atmosféru, aby boli pred vystúpením dokonale oboznámení so všetkým, čo dané miesto poskytuje. Nepríde im to ako práca navyše pred koncertom mnoho desiatok či stoviek ráz predtým odhranom…
Kdesi uprostred pani Hana spomenie svoju lásku k džezu a priznáva, že ho spievať nevie. Keby to vedela, nespievala by tieto pesničky uplakané, ako šansóny prezýva. A pridáva pár džezových melódií.
Pani Hana, ale čo potom my, sentimentálni snílkovia ktorých kytice, závoj, slzy, i štěstí rozplakává, ktorí mají vanu plnou fialových fialek. Kam sa podejeme my čo patří k těm nešťastně šťastným, protože mapu lásky vlastní a ktorí tak preciťujú sentiment Levandulovej? Ktorých rozplače keď …těch doktorů a zvláštního dozoru, těch testů, prášků, skotských střiků… Těch poklon, tuzérů a díků, jež rozdala máma právem zoufalá, že táta zase vezme pali, jen co se psychiatři vzdálí, alebo tí, ktorí len chcú žít a nechat žít…?
Záver koncertu patrí už tradične ‚Potměšákovi‘. A opäť sme plakali nad tým, keď sa pani Hegerová koľkýkrát už priznala,
…že chci stále jen dávat i brát,
že mám v úmyslu žít jak se dá
v proudů dní míjejících…
a
..co napůl je chci docela
Chci vstát jak ptáci z popela a dělat co se nedělá…
A ja som vám za to vďačný, pani Hana. Som vďačný za tie mohutné medvedie vzlyky, ktoré vo mne vaše predstavenie vyvolalo. Odchádzal som z neho akýsi vnútorne očistený a pri tom rozochvený. O veľa prichádzajú tí, ktorí emócie neprežívajú intenzívne. Majú to možno v rôznych životných situáciách ľahšie, ale nemenil by som s nimi…
Krásně sis to vymyslel,
jen jsi dých a už bys šel,
živote můj.
Vždyť jsi jak chudý kralevic,
mé sny nemít, nemáš nic.
Se mnou mořem bez hranic dál
pluj.
V prídavku zarecitovala Hana Hegerová báseň Ľubomíra Feldeka, text, ktorý sa objaví na jej novom CD, ktoré vydáva po 23 rokoch.
Pri hlbokých úklonoch smerom ku každému členovi kapely, podopierajúc sa o svoju barlu Jarmilu Hana Hegerová naplnila svoj, ako už v úvode spomenula padavý deň, ‚dnes mám padavý deň…‘, pádom naznak. Freneticky tlieskajúce do jedného stojace hľadisko na chvíľu zamrelo. Potom sa však opäť roztlieskalo, keď si následne pani Hegerová vypýtala mikrofón a s tým svojim typickým trochu potmehúdskym úsmevom predniesla: „To bylo na efekt.“ A veruže to efektné bolo. Také vpravde šansónové…
Tak nech sa vám darí pani Hana. A nám ostatným želám ešte veľa nádherných koncertov.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments