Počas svojej čitateľskej i spisovateľskej púti po území slovesného umenia, najmä poézie, ktorá mi učarovala svojou citovosťou a krásou, krásou tak veľkou, že v niekoľkých riadkoch, v zopár veršoch, vás dokáže citovo zasiahnuť do takej miery, ako by sa to sotva podarilo dramatickému, dejom nabitému románu na oveľa väčšom rozsahu, naďabil som na špecifický útvar, či žáner, ktorý by som vám veľmi rád predstavil, a verím, že vás dokáže zaujať a osloviť. Ide o tzv. báseň v próze. Že ste sa s niečím podobným ešte nestretli? Pýtate sa, čo je to vlastne tá „báseň v próze“? Pripravil som pre nás zrozumiteľnú definíciu, ktorá nám lepšie pomôže pochopiť túto problematiku. Nebojte, akademickým poučkám a literárno-vedným termínom sa vyhnem, rád totiž píšem pre človeka, nie pre mimozemšťanov za katedrou…
Je to báseň zapísaná vo forme prózy, teda nerozdelená do veršov. Definícia tohto útvaru sa dá ale poňať i opačne: próza, ktorá má výrazne poetický rozmer, až tak, že sa vzďaľuje od toho, ako prózu bežne chápeme. Atmosférou, ktorú pociťujeme, svojím lyrickým charakterom a celkovým naladením, ktorý si z textu odnášame, sa blíži k umeleckému zážitku pri stretnutí s čírou, rýdzou poéziou do takej miery, že často jediné kritérium, ktorým sa od (tradičnej) básne odlišuje, je vizuálna stránka. V takomto texte totiž nenachádzame (aspoň väčšinou) strofickú kompozíciu a veršové členenie.
Že sa vám to stále zdá byť príliš učebnicové, pritom abstraktné? Dobre, jeden praktický príklad je lepší než sto možných (i nemožných) teoretických formulácií.
Nech sa páči, tu je jedna z najslávnejších a zároveň najväčšmi klasických ukážok od samotného veľkého „prekliateho básnika“ Charlesa Baudelaira. Pochádza zo zbierky Malé básne v próze (v slovenčine ako Parížsky spleen)v preklade nášho skvelého poeta Pavla Bunčáka.
UMELCOVO VYZNANIE
Aké úchvatné sú jesenné podvečery! Ach, také úchvatné, že to až bolí. Pretože sú isté rozkošné pocity, ktorých neurčitosť nevylučuje intenzitu; a niet ostrejšieho bodu, ako je Nekonečno.
Aká je to veľká rozkoš ponárať pohľad do nesmiernosti neba a mora! Samota, ticho, neporovnateľná čistota azúru! Malá plachetnica, trasúca sa na horizonte a podobná svojou malosťou a osamelosťou môjmu nenapraviteľnému životu, monotónny nápev vzdúvajúcich sa vĺn, všetky tieto veci myslia cezo mňa alebo ja myslím cez ne (pretože vo veľkosti snívania moje ja sa rýchlo stráca!); ony myslia, vravím, ale hudobne a malebne, bez mudrovania, bez záverov, bez dedukcií.
A predsa tieto myšlienky, ktoré vychádzajú zo mňa alebo sa vymršťujú z vecí, čoskoro sa stávajú veľmi prudkými. Sila v rozkoši spôsobuje nevoľnosť a skutočné utrpenie. Moje priveľmi napäté nervy sa už len krikľavo a bolestne zachvievajú.
A teraz ma ohromuje hĺbka neba; jeho jas ma rozčuľuje. Necitnosť mora, nemeniteľnosť toho, čo vidím, ma poburujú… Och, treba azda večne trpieť, alebo večne prchať pred krásou? Príroda, neľútostná čarodejka, súperka večne víťaziaca, nechaj ma na pokoji! Prestaň pokúšať moje túžby a moju pýchu! Štúdium krásy je súboj, pri ktorom umelec kričí hrôzou, že je porazený.
Prenádherné a pravdivé, pravda? Tak, milé dámy a milí páni, drahí čitatelia a milovaní milovníci krásneho slova, toto je báseň v próze. Pýtate sa, či máme podobné literárne klenoty aj v slovenskej literatúre? Ojojoj, že či! Samozrejme. A koľko! Teda… možno ani nie tak veľa, je to predsa len okrajová básnická záležitosť, no za tých sto rokov od knižného vystúpenia Vladimíra Roya sa predsa len dačo, a nie zas až tak málo, stihlo nazbierať. Ostaňme teda pri našom skvelom a možno i nie celkom docenenom modernistovi, trochu pozabudnutom, no nesmierne uhrančivom Vladimírovi Royovi, ktorý bol u nás jedným z prvých, a prvý, ktorý sa tomuto útvaru venoval systematickejšie. Táto báseň v próze pochádza z knihy Peruťou sudba máva.
PIESEŇ BEZ SLOV
Nad ránom, keď už vtáci vyspievali prvé hymny chvál na rosu, lúč a vôňu a priniesli prvú obeť životom vzbudených srdiečok, vyšiel som do sadu, čo sa ešte striasal miernym chladom prchajúcej, krátkej noci, šiel som omámený snom, zabúdajúci na smútok dňa…
Mal som i ja spevom velebiť dary, ale rty moje mlčali, ako tiene najtichšej polnoci.
A môžbyť, že toto mlčanie bolo najkrajšou piesňou porozumenia, bo čudne jemným nástrojom je duša básnikova, v nej ozve sa i tajomstvo mlčania, pieseň bez slov:
najsladšia a úprimná pokora.1924
Keď som bližšie začal prenikať do tajov tejto sugestívnej básnickej polohy, ostal som ohromený nielen tou čarokrásou, ale uvedomil som si, že akosi spontánne, samozrejme, tvoril som podobné texty už v začiatkoch vlastnej tvorby. V dobe, kedy som hore uvedené diela hádam ani nepoznal. Na záver vám s pokorou prinášam ukážku z mojej knižnej prvotiny Albatros a drak bez toho, že som si azda namyslene nárokoval pobyt vedľa takých majstrov, akých som citoval.
***
Raz som po rebríku vyliezol na kostolnú vežu.
Chcel som položiť svoje srdce k srdcu zvona, aby som vedel či to moje obstojí.
Vyplašil som kŕdeľ holubov.
Vzniesli sa nad dedinu ako ťažký, sivý búrkový mrak.
Na podobločnici ostal stáť jediný z nich a nechystal sa odletieť. Bol celý, celučký biely.
Naklonil hlavičku a jedným očkom ma pozoroval. Zvedavo, trochu pobavene i uznanlivo.
Vtedy som sa rozplakal.
Uvedomil som si, že človeku nie je súdené do neba vyletieť.
Musí prácne vystúpiť po úzkych priečkach s rozostupmi príliš ďaleko od seba.
Ale možno je to tak lepšie.
Ľahký výstup neprináša obete. Z ľahkého výstupu nebolia svaly.
A nízko položená vyhliadka väčšinou nestojí za veľa.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments