Čingiz Ajtmatov – Deň dlhší ako ľudský vek

Prvý Ajtmatovov román, ktorý som čítal, ma naozaj dostal. Bol som okamžite pripravený pustiť sa do ďalšieho. Keď mi kamarát povedal o knihe Deň dlhší ako ľudský vek, ktorá okrem toho, že je od Ajtmatova, tak je aj s prvkami sci-fi, bolo to ako splnený sen. Dva v jednom Ajtmatov aj sci-fi!

Vlaky v týchto končinách šli z východu na západ a zo západu na východ… A po oboch stranách železničnej trate ležali obrovské pusté priestranstvá – Sary-Ozeky, Stredná oblasť žltých stepí.
V týchto končinách sa každá vzdialenosť merala od železničnej trate ako od greenwichského poludníka…
A vlaky tu šli z východu na západ a zo západu na východ…

Čo všetko sa dá stihnúť za jediný deň? Celý deň môžete len tak sedieť na hrbe najväčšieho, najsilnejšieho, najkrajšieho a najslávnejšieho ťaviaka z celej stepi. Môžete pomaly ísť, kývať sa v rytme chôdze toho krásneho zvieraťa, len tak driemať a kráčať stále ďalej…

A popri tom môžete spomínať. Spomínať na piesne, rozhovory, aj na spomienky. Spomínať na ľudí a ich príbehy. Na tie, ktoré ste s nimi prežili, aj na tie, ktoré sa stali dlho predtým, než ste sa vôbec narodili. a ktoré poznáte len z rozprávania. Za jediný deň môžete vo svojich spomienkach prežiť celý ľudský vek vášho rodu, od najstarších povestí až po to, čo vás a vašich blízkych trápilo len včera.

Reálny čas sa v knihe odohráva v jedinom dni, keď skupina dedinčanov putuje stepou, aby na pre nich posvätnom mieste pochovali jedného zo svojich súkmeňovcov. A počas tejto cesty a v spomienkach sa odohráva ten druhý časový úsek knihy, ktorý je práve dlhší ako jeden ľudský vek.

V priebehu jediného dňa Ajtmatov prináša celú dlhú históriu národa žijúceho v strednej oblasti žltých stepí. Jednoduchý ľudia a ich každodenný život na okraji prežiteľnosti v tvrdých až krutých podmienkach. Ich piesne, povesti, história i dnešok a všetko naplnené láskou, nehou, ale aj krutosťou a krvou.

Všetko sa opakuje stále dokola a stále bez toho, aby sme sa poučili. Stále dokola sa ľudskosť mieša s nadutosťou a neha s krutosťou. Celý ľudský vek sa milujeme a nenávidíme. Sme nepoučiteľní. Ale je tu jedna vec, ktorá nám dáva nádej, každodenná, obyčajná a možno nezaujímavá jednoduchosť obyčajného života.

Prvky sci-fi sú v tejto knihe možno úplne zbytočné. Vlastne sú to len útržky správ a hlásení, ktoré posielajú na zem astronauti. Najprv zo stretnutia s mimozemšťanmi a potom z mimozemskej dokonalej a rozvinutej civilizácie, ktorá žije v úplnej zhode a jednote s prírodou. Oni sú kontrastom k večne sa opakujúcim ľudským zlyhaniam, ale aj bez tých dokonalých mimozemšťanov je zrejmé, že to tu na zemi, teda vlastne v strednej oblasti žltých stepí často nezvládame.

Celá tá myšlienka nakoniec vyznieva až trochu cynicky, keď si v knihe môžeme prečítať, že sa musíme brániť mimozemšťanom, aby to na zemi zostalo všetko v poriadku, všetko tak ako doteraz…

A vlaky v týchto končinách šli z východu na západ a zo západu na východ… A po oboch stranách železničnej trate ležali obrovské pusté priestranstvá – Sary-Ozeky, Stredná oblasť žltých stepí.
V týchto končinách sa každá vzdialenosť merala od železničnej trate ako od greenwichského poludníka…A vlaky tu šli z východu na západ a zo západu na východ…

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť