Nahý na linoleu

Maja, stojac nad práčkou v kúpeľni, sa náhlivo vyzlieka. Pozerám sa z kuchyne na jej odraz vo veľkom zrkadle na chodbe. Zmrznem na mieste, nechcem aby vedela, že sa na ňu dívam, neznáša to. Stojím ani nedýcham, pozerám sa, ako zo seba všetko zhodí, len aby mohla hodiť do práčky svoje spodné prádlo. Opatrne si vsuniem ruku do nohavíc – musím si posunúť vtáka, spraviť mu miesto pri toporení. Maja sa jednou rukou opiera o práčku a druhou triedi prádlo podľa farieb.

Biele sa už perie. Je nádherná, so stredne veľkými prsami, ktoré si celkom dobre držia tvar aj po pôrode a takmer ročnom kojení syna; má krásne boky a hlavne pekne tvarované štíhle nohy. Od vzrušenia pregĺgam sliny. Nemôžem k nej podísť chytiť ju za boky, strčiť ho do nej a poriadne si zatrtkať. Nebaví sa so mnou. Štve ju na mne toľko vecí, že už to ani nerátam: aj tento prenajatý byt, aj práčka Romo mini – je to len taká štvorcová nerezová vanička na spodu s elektromotorom, špirálou na zohrievanie vody a plastovou vrtulou, pre svoju ľahkosť vhodná na časté sťahovanie.

Zatočí sa mi hlava. Musím sa oprieť rukou o stenu, pričom zavadím o úzku skrinku, ktorá zahrmoce.

Pozriem sa, či to Maja registruje. V zrkadle sa nám stretnú pohľady.

„Čo je?“ povie Maja opovržlivo, schytí prvý kus šatstva na ktorý narazí a prehodí si ho cez prsia.

Sú to jej prvé slová po troch dňoch tichej domácnosti.

„Nič,“ odpovedám preglgnúc ďalšiu slinu.

„Čo čumíš?“

Maja sa náhli do izby, odtiaľ sa o chvíľu vráti zabalená v župane od lýtok až po bradu.

Náhlivo sa obliekam.

Maja sa na mňa spýtavo pozrie. Nespýta sa, nemôže sa spýtať kam idem, už aj tak je na seba nahnevaná, že prehovorila prvá. Bude trvať ešte niekoľko dní, kým sa celkom rozrozpráva.

„Idem do večierky,“ poviem.

Otočí sa, ako že ju to nezaujíma, ale ja viem, že ju odpoveď uspokojila.

Ešte na chvíľu zaváham, rozmýšľam, či by som si nemal ísť vyhoniť na záchod, ale záchod má tenkú lepenkovú stenu, spoločnú s kúpeľňou, v ktorej práve Maja perie a aj tak mi už erekcia klesla.

Vrátim sa s fľašou koňaku. Nie je to koňak, je to lacná rezaná brandy – ešte sme si, z nedávnych čias starého režimu, neodvykli nazývať všetok zlatisto sfarbený alkohol koňakom.

Sadnem si do v obývačke do kresla, na stôl položím fľašu brandy a pohárik. Vystriem sa v kresle, akoby som išiel robiť nejakú vážnu činnosť, ako by som sedel pred oltárom a tá fľaša je spasiteľ. Nalejem si plný pohárik a vypijem, znovu si nalejem, vypijem, nalejem si ďalší.

Maja príde do obývačky. Vyčítavo ma pozoruje, potom zabudne, že má byť nadurdená a normálnym hlasom sa spýta: „Čo robíš?“

„Chcem sa opiť – je to liek na dušu.“

„Pre mňa – za mňa, len aby ti nebolo zle.“

Bude mi zle. Viem to a vie to aj ona. Takmer vôbec nepijem, lebo od alkoholu vraciam a mávam neuveriteľné bolesti hlavy.

Chcem sa ale opiť, chcem spoznať pocit zabudnutia na všetky problémy. Chcem sa opiť doma, lebo neviem, čo to so mnou spraví a raz, ešte v mladosti, som už spal opitý na lavičke v meste. Opitý a bezbranný. A chcem sa opiť doma aj preto, aby Maja videla, aké je to so mnou zlé, nech vie, že sa opíjam kvôli nej; ale túto podvedomú manipuláciu, tento pokus vyvolať u nej výčitky si nechcem priznať ani sám pred sebou, lebo mám byť mužom a mám jednať priamo.

Tretí pohárik sa pije ťažko, cítim k nemu odpor, nechutí mi, ale zapriem sa a šupnem ho do seba. Po tele sa mi rozlieva celkom príjemné teplo, no cítim, ako mi brní konček nosa a mám aj nejaké trhané pohyby. Nemôžem na prvý krát chytiť fľašu, takmer ju prevrhnem. Zasmejem sa akosi divne. Je mi to smiešne, zároveň počujem, ako sa smejem, a čudujem sa, že mi je smiešna moja náhla neohrabanosť.

A potom už nič. Posledné, čo si pamätám, je hojdajúca sa hladina zlatistého moku prežiareného svetlom lustra na dne fľaše.

Je tma, je mi chladno a neviem, kde som. Chladno mi je odspodu. Zisťujem, že ležím na linoleu na chodbe, zvrchu som prikrytý županom. Pritiahnem si ho až na tvár, pocítim príjemný dotyk froté látky prevoňanej Majinym telovým mliekom.

Niečo ma divne chladí na stehnách, skúsim rukou čo to je. Fúj! Ležím tu nahý a posraný.

Zvyknutý z práce riešiť krízové situácie hneď vidím pred vnútorným zrakom, čo treba robiť: postierať hovná viacnásobne preloženým toaletným papierom, osprchovať sa, vyčistiť dlážku saponátom a oprať župan. A to všetko čo najtichšie, lebo je noc.

Pri sprchovaní sa vo vani, narážam hlavou na oprané prádlo, čo visí na šnúrach, ktoré som nad ňu, po Majinom naliehaní, nedávno namontoval. Moje košele, tielka a trenky, Majine blúzky, podprsenky a nohavičky.

Má niečo dobré v sebe tá Maja. Mohla ma, ožrana, aj vyhodiť z bytu a zamknúť dvere. No ona ma prikryje vlastným županom. Nesmiem zabudnúť na aviváž, keď ho budem pláchať. Maja miluje vôňu aviváže.

Zaslúžila by si automatickú práčku, aj vlastný byt a tiež auto, ale čo mám robiť, v podniku síce mám nadpriemerný plat, no aj tak je to málo, akurát na nájomné a stravu. Maja tvrdí, že muž má zarobiť toľko, aby si žena mohla nechať svoj plat ako vreckové. Tak to má zariadené jej priateľka. Povedal som jej, že by sa s takými ženami nemala stýkať, a ona sa napajedila, že ja jej nebudem prikazovať s kým sa má a s kým nemá kamarátiť.

Nemám bunky na podnikanie, skúšal som to, ale bola to bieda. Môžem byť rád, že mám prácu, prečo to nechce pochopiť?

A sú naspäť kurvy. Myšlienky. Alkohol je mizerný liek, dokáže ich zahnať, ale len dočasne, kým nevyprchá jeho účinok. Odrazu cítim, ako ma bolí hlava. Bolela ma aj predtým, ale nevnímal som to.

Ráno sa Maja tvári normále. Nočný exces nespomenie. Nikdy ho už nespomenie. Ktovie, prečo som ležal nahý (a posraný) na dlážke.

Laco Remeň

Laco Remeň - počet článkov 6 .

Autor poviedkového románu z obdobia reálneho socializmu Nechajme to tak, ktorý sa zaoberá nečakane pestrým životom mládeže odchovanej na ideáloch komunizmu. Bol finalista súťaže Poviedka 2007 s poviedkou Andel a získal 2. miesto v súťaži Dráma 2011 s divadelnou hrou Urob to sám.
Poviedky nájdete aj na jeho blogu.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Read 3 comments

Comments are closed.