Môj minulý sľub sa napĺňa, a teda realizuje: dnes to bude niečo podnetné, inšpiratívne, zvláštne, hravé, najmä však veselé. Dobre… možno i trochu (poriadne) absurdné, ale korenie v podobe netradičnosti a invenčnosti nás len poteší. Najprv sa zamerajme na tzv. abstraktnú poéziu. Diela tohto charakteru poznáme aj pod označením absolútna báseň. Je to svojský, svojrázny druh poézie, ktorý zaujíma krajnú polohu a je definovaný hrou so slovom, bezbrehou, čírou kreativitou. Opúšťa známe a ustálené jazykové prostredie, ba dalo by sa i povedať, že obchádza zákonitosti ľudskej reči. Básnik sa tu púšťa do fascinujúceho experimentu, vracia sa k počiatku tvorby slov, formuluje vlastný umelý jazyk, prípadne iba sústavu zvukov, ktoré majú za cieľ asociovať istý symbol či predmet, ktorému je báseň venovaná. Za najelementárnejší príklad môžeme považovať trebárs zurčanie potoka, ktorého prúdenie sa básnik pokúsi eufonicky stvárniť a previesť do hudobnej kompozície pozostávajúcej nie z nôt, ale slov. Takáto báseň nemá priamo vyjadriteľný význam, chce len zachytávať, zobrazovať, vytvárať asociácie, vyvolávať pocity, chýba jej logika či obraznosť v zmysle metafory. Napriek tomu nie je úplne nezávislá od rodného jazyka, lebo ani myseľ tvorcu nie je možné celkom oprostiť od zažitých, podvedomých skúseností a nachádzame tu paralely s národným jazykom autora. Poďme si uviesť príklad od výborného českého básnika Vladimíra Holana.
MODLITBA KAMENE
Paleostom bezjazy,
mandžûn at kraun at tathău at saün
luharam amu-amu dahr!
Ma yana zinsizi?
Gamchabatmy! Darsk ãdõn darsk bameuz.
Voskresajet at maimo šargiz-duz,
chosoh ver gend versabur-sabur
Theglathfalasar
bezjazy munay! Dana! Gamchabatmy!
Už vidím, už počujem žiakov v škole (škoda, že čas venovaný poézii je taký krátky a výučba väčšinou taká nudná; s týmto sa sotva na hodine literatúry stretnú), ako vravia: To je ale „haluz“! Veru je! Je to na jednej strane žart, druh recesie, no na strane druhej jednoznačný, rýdzi experiment, ktorý ide k metafyzickej podstate a slová, jazyk, reč poníma ako akt prvotného (s)tvorenia. Nebojte, tieto diela nikto nepokladá za úžasné a svetové, nemusíte sa ich učiť naspamäť a nik sa nimi neokiadza, asi je teda najbližšie ich označiť za vznešenú formu hry.
Naša druhá disciplína je nonsens. Čiže „nezmysel“. Nezmysel, ktorý má zmysel! Predovšetkým zabaviť, no i očarovať roztomilou, inšpirujúcou ihravosťou a imaginatívnosťou. V niektorých prípadoch dokonca na princípe odľahčenia, grotesknosti a slovných hračiek postuluje životné pravdy a obsahuje posolstvo. Je vlastný najmä poézii adresovanej detskému čitateľovi, či aspoň z básní pre deti vychádza. Snáď najznámejší príklad nájdeme v slávnej a vskutku pôvabnej pochabosti Alica v krajine zázrakov Lewisa Carrolla. Tento typ poézie sa zrodil vo viktoriánskom Anglicku, ale azda najväčšmi sa udomácnil v nemeckom jazykovom prostredí, kde bol určité obdobie neodmysliteľne spätý s kabaretnou scénou – v tomto prostredí sa, samozrejme, pozmenil do „dospeláckej“ podoby. Jeho najvýznačnejším exponentom bol „mág jazyka“ Christian Morgenstern. My sa ale zameriame na menej známeho Manfreda Chobota (nie, veruže nejde o pseudonym). Vyberám z antológie Nočný spev sardinky v plechovke v preklade Mariána Hatalu:
ŤAVA
šla ťava blúdila
stretol ju veľvorvaň
a všade iba pláňčnie na tebe hrboľ
zahrmel veľvorvaň –
hrozne ňou pohrbolach tvoj úbor úhor
v ňom si všetkým uhol
ustrnul i stuholnie som úber úher
óbr hlúposť uber
ja mám kožu uverak príde pozvanie
pritiecť do vorvane
šťava som ťava nienuž v tichu úplnom
zostali obaja
vraj týždne úhrnom
A ako je na tom slovenská spisba? Aj u nás sa vyskytuje a jej doménou je detská literatúra. Spomeňme napríklad geniálne dielko Hra pre tvoje modré oči, ktoré je koncipované striedaním prozaických a básnických pasáži a pochádza z pera Ľubomíra Feldeka. Nemenej známa a tiež veľmi vydarená je báseň Panpulóni z rovnomennej knižky Miroslava Válka. Ňou uzavriem tento článok a len pripomeniem: či ste mladí, či ste star(š)í, načim nám i slovesnej radosti, nielen smrteľne vážneho slovesného umenia.
PANPULÓNI
Bol som doma sám.
Aby sa mi dobre čakalo,
pil som kakao.
A tiež, aby som sa nebál.Už som sa aj nebál,
naraz ktosi zvoní.
Joj! Ešte to mi bolo treba!
To určite budú Panpulóni.Panpulóni
z Panpulónie
– až to srdce zovrie:
majú biele košele,
čierne panpulóvre.Čierny panpulóver,
čierna papuľa,
čierne oči na mňa panpúlia.Už niekoľkokrát prišli
a sa schovali
a zvonili a zvonili
a panpulovali.Každý Panpulónec,
ktorý vidí zvonec,
zvoní, zvoní, zvoní,
až sa spanpulóni.Zapchaj si uši,
rob, čo chceš,
skry sa pod svoj panpulón
– všade čuješ zvon.Je noc a je panpuloká,
ale ja nezažmúrim oka.Čoho sa bojíš?
Kto ťa straší?
Veď to som ja
a klamem, až sa panpuláši.
Predchádzajúce články:
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom III.
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom II.
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom I.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments