STYKY
Na všetko dnes treba styky – vraví satirik.
Len na príchod decka stačí jeden styk.ČO
Čo len s nami, panebože, čo len bude,
keď sa ocitneme pri poslednom sude?
Týmito veselými a trefnými veršíkmi od nadaného a briskného Tomáša Janovica otváram piatu časť seriálu článkov o lyrických útvaroch a žánroch. Sľub stále držím (aspoň pre tentokrát) a pokračujem v špecifickom type humorne ladenej poézie. Isteže v nej objavíme i humoristicky a fraškovito orientované básne, no skôr než o rozšafnosti slúžiacej zväčša čisto len pre zábavu a číru radosť zo slova, môžeme hovoriť o irónii a sarkazme. V tomto kratučkom útvare, ktorému často stačí jediný odstavec s dvojverším, nachádzame zhutnenú duchaplnosť a ostrovtip, spravidla uplatnený tak, aby pranieroval zlé ľudské vlastnosti, spoločenské neduhy a systémové negatíva. Takýto vypointovaný humor slúži často na pobavenie i poukázanie na negatívne sociálne javy. (Nasledujú ďalšie dve ukážky T. Janovica):
DNEŠNÍ PROMETEOVIA
Pečene už majú novodobé.
Už len alkohol im do nich ďobe.
Alebo ide ešte ďalej a je programovo kritický.
RODINA
V živote je rovnováha. To je naše šťastie.
Rodina sa rozpadá, kým rodinkárstvo rastie.
Samozrejme, reč je o epigrame. Ak ste na príkladoch ešte neabstrahovali jeho hlavné znaky, hneď priblížim: vo vyjadrení stručný, myšlienkovo zhustený, rozsahom krátky lyrický žáner s výrazným posolstvom, či aspoň pointou. Je zväčša vystavaný na kontraste. Niekedy môže byť i vážny, takmer vždy je ale výrazne satirický. Čitateľovi prináša originálne formulované vtipné pozorovanie alebo závažnú životnú pravdu, najlepšie obe zároveň. Pôvodne bol epigram v antickej kultúre votívnym nápisom (ďakovným, prosebným a pod.) z ktorého priamo vznikol epitaf. V rímskom prostredí získal potom podobu, ktorá sa používa dodnes.
Prezieravý satirik vie zacieliť aj na seba, spod paľby kritiky nevyčleňuje nič a nikoho, ba ani svoju osobu, ako ukazuje Peter Petiška pri svojom vysporiadaní sa s konformizmom:
ŽIVOT SATIRIKA
Tne satirik do nešvárov, odhaľuje kazy,
ostrím vtipnej metafory mieri na cieľ,
a keď ľudia pochopia, je šťastný. Veď to chcel.
(Nepochopia? Aj tak dobre. Nik sa neurazí.)
Epigram sa udomácnil v našej literatúre dosť skoro. Jozef Ignác Bajza, Ján Kollár, Jonáš Záborský… Samozrejme, že obzvlášť epigramy reflektujú dobovú situáciu a niekdajšie pomery. Samozrejme, že každý autor k problematike pristupoval svojsky. Napríklad získanie samostatnej štátnosti v roku 1918 (ale aj nemilé rysy ľudskej povahy) komentoval Martin Rázus takto:
PRASCE MOJE, PRASULIATKA
– Prasce moje, prasuliatka,
keď už svitla doba nová,
upovážte môjho slova: –
Nehryzte sa, nestrkajte
všetky nôžky do válova!
A takto zas Štefan Krčméry:
EPIGRAM
Ak kto k nám príde úlisne,
že priam nás k srdcu pritisne,
daj, bože, mysle hrdé.Ak kto k nám príde s náporom,
terorom či priam sochorom,
daj, bože, päste tvrdé.
Rozlúčime sa s odvážnym epigramom nepodkupného a zásadového Janka Jesenského. Prvého Slováka, ktorý sa mohol hrdiť titulom národný umelec. Ledva sa ho dožil… ale dožil! A s ním sa dožil i konca 2. svetovej vojny a obnove Československa.
P.S. upozorňujem na dátum pod básňou!
ROZHOVOR
„Tak rád by veniec vavrínový
odovzdal nášmu poetovi,
kde trčí ten náš nadčlovek?
On písal proti tyranovi,
bičoval násilenstva vek
a hrial nás svojho srdca plamom.“„Nájdete ho. Pred tyranom
k ohybnosti si cvičí driek.“Bratislava 19. decembra 1938
Predchádzajúce články:
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom IV.
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom III.
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom II.
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom I.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments