Gabriel García Márquez – Kronika vopred ohlásenej smrti
Je asi lepšie nevedieť, kedy skončí vaša pozemská púť, ako vedieť, kedy tento deň príde. Ešte horšie je nevedieť, že dnes zomriete a pritom si to šušká celé mesto, dokonca väčšina jeho obyvateľov pozná aj presnú hodinu vášho skonu. Predstavte si, že táto pre vás dosť podstatná informácia, hoci ňou disponuje aj množstvo ľudí z vášho blízkeho okolia, sa k vám nedostane z rôznych dôvodov. Niektorí vám to neoznámia, lebo to vyhodnotia ako neoverenú klebetu, niektorí si ani nevedia predstaviť, že by sa také niečo mohlo stať, iní to nepovažujú za pravdepodobné, ale zato si to živo predstavujú, a niektorí si to vyslovene želajú.
Ešte bizarnejšie by sa táto situácia pre vás vyvíjala, keby vaši vrahovia verejne brúsili vražedné nože a pred množstvom svedkov vyhlasovali, že sa vás za pár hodín chystajú zabiť a dokonca šťavnato opisujú aj spôsob vraždy, keďže ide o profesionálnych mäsiarov a so zabíjaním majú svoje skúsenosti. Lenže svedkovia tieto úmyselné prerieknutia vrahov ignorujú a jediná osoba, ktorá je rozhodnutá vždy stáť na strane mŕtvych, vás varovať nestihne.
Nepredstaviteľné? Santiago Nasar by to netvrdil. Ten sa v takejto situácii ocitne a pritom by na jeho záchranu stačilo, aby mu to niekto aspoň pošepol a aby náhoda aspoň jeden deň nebola blbec. A tak sa jedeného dňa ožení a na druhý deň je mŕtvy a ešte k tomu zavraždený práve vyženenými príbuznými.
Dôvod? Iba taký celkom prostý. Počas svadobnej noci neuverí babskej ľsti, že po deflorácii je podstatné to, čo je vidieť na plachte a odmietne aj manželkinu verziu, že panenstvo sa dá stratiť pri nevinných detských hrách. Ešte v tú istú noc preto vráti svoju poškvrnenú, mierne zbitú manželku matke a tým nad sebou podpíše ortieľ smrti.
Nepochopiteľné? No v mestečku niekde v latinskej Amerike, kde sa v kostole prijíma len kolenačky a miništruje po latinsky, kde sa ženy nečešú večer, aby sa neoneskorili moreplavci, kde sa najkrajšie dievčatá rodia s pupočnou šnúrou omotanou okolo krku, kde sa dospievajúce dievčatá učia prejavovať útechu umierajúcim a obliekať mŕtvych a kde si biskup varí polievku len z hrebienkov kohútov, je to tak. Za urážku a zneuctenie prichádza povinná vendeta, aj keď vykonávateľom sa do nej celkom nechce a terč krvnej pomsty práve nie je vinný.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments