V poslednom čase sme tu mali samé krátke básnické texty, poďme teda pre zmenu upriamiť pozornosť na dlhé a lyricko-epické. V takých teda nachádzame i trochu tej dejovosti, lyrickosť však prevláda; niekedy i veľmi výrazne, preto tri typy básnických útvarov, ktoré si dnes predstavíme, jednoznačne spadajú pod žánre lyriky.
Prvým zástupcom je poéma. Na rozdiel od prastarého a fúzatého eposu, z ktorého poéma vychádza, sa uplatnila v modernej literatúre, kde v podstate epos nahradila. Zatiaľ čo epos bol rozsiahlou epickou básňou, veľmi zjednodušene povedané, ohromným románom vo veršoch s mytologickými rysmi a či prvkami kroniky, v poéme je dej podriadený lyrickosti, má skôr sekundárnu rolu, slúži najmä ako akási cesta, po ktorej kráča lyrický subjekt. Ten je výrazne angažovaný, je bytostne spojený s predmetným dielom, samotný autor nezastáva iba funkciu pozorovateľa a sprostredkovateľa príbehu, ako to bolo v prípade eposu.
Poéma sa mimoriadne dobre cítila v ruskej literatúre – od romantizmu 19. storočia až po budovateľské roky a povinné nadšenectvo socialistického realizmu Sovietskeho zväzu. Od Puškina a Lermontova cez Bagrického, Majakovského a Achmatovovú, až po Jevtušenka. Ja ale uvediem ako príklad dva úryvky z diela Vila Tereza z pera Laca Novomeského, nášho najtalentovanejšieho ľavicového básnika. Schválne vyberám nedejové pasáže, kde sa básnik zamýšľa nad povahou a úlohou poézie vo svete i v srdci človeka:
Nadzmysel nad zmyslami v poézii totiž
je pohyb:
smelý skok z čarokruhu, ktorý ručičkami
dokola, dookola kreslia hodiny
a krušným krokom v kruhu pokory a gepľa
koníček, áno, koník do symbolu sudby pohoniča;
smelý skok poza začarenú čiaru
z údelu, času, jeho návyku
po nové vône, farby, po chuť na jazyku,
po nový dotyk hmatom otupených prstov,
po nepočuté nikde,
alebo v symfóniách Mozartov a svrčkov
na letné poludnie
a v Malej nočnej hudbe kŕkajúcich žiab.(…)
A vše si všímam, všakver, v jednej slze rosy
nesmiernu oblohu a slnko uprostred
a myslím, že nič,
že naskrze nič nie je také malé,
aby v ňom zemeguľa nemala dosť miesta
s vesmírom belasým a naširoko nad ňou,
a myslím si, že všetko,
celý svet vo všetkom je, čo je na svete,
vo všetkom všade,
v maličkej šraube, rosičke, a vy si nemyslite,
že tie sú väčšmi vnímavé a mocné
ako ja, ako ty, jak nutnosť poézie,
aby sme s ňou a v nej a pri nej neuniesli osud
jej i náš a všetkých
na jednej rose slzy, ak už treba plakať,
ktorá sa v oku zakníše.
Druhý žáner, ktorý si priblížime, je pásmo. V každej encyklopédii a lexikóne a slovníku je zadefinovaný ako polytematický. Čo to znamená? To, že báseň obsahuje nie jeden, ale viacero tematických celkov, ktoré sú voľne radené, ba sa vzájomne prelínajú a majú tak predstavovať tok myšlienok „rozprávača“, respektíve lyrického hrdinu. Tieto celky spája ústredný myšlienkový plán, hlavná téma. Asociatívnosť, miešanie zdanlivo nesúrodých motívov, prúd vedomia a predstáv preslávil Guillaume Apollinaire básňou Pásmo, ktorá prepožičala meno celému žánru. Pásmo sa rýchlo udomácnilo napríklad v českej poézii, za všetky diela spomeňme pôvabný a dojímavý Svatý Kopeček Jiřího Wolkra, my však ostaňme na Slovensku s Lacom Novomeským. Nasledujú opäť dve ukážky, tentokrát z knihy Do Mesta 30 min.
Som to vôbec ja, či je to iný ktosi,
kto po spomienkach vo mne prichodí?
Akoby sme žili nie lós, ale lósy,
za život jeden mnohé životy.
Akoby sa do nás niekto prevteľoval
z ďaleka a dávna, čosi do nás schoval,
a tu nezbedne si skacká po pamäti
a k vytrženiu cnenie prikladá
ten iný. Ten zo mňa, keď sme ako deti
ponevierali sa tu sem a ta.
Aspoň nám sa zdalo, že až do oblakov
šli mrakom pod nos naše šarkany.
Tu sme hurtovali pri hre na vojakov.
Potom tá zem, zem čierna pod nami,
čierna zem pod nami kdesi v inom poli
koľkých pochovala, čo tu vtedy boli,
čo si za drevené šable oceľové,
naozaj, vtedy šable pripäli!
Zlatým hlasom nám to pomník padlých povie
pod stromom, v ktorom vietor ševelí,(…)
Vravím vám, to všetko sa už iba marí:
mdlé svetlá kuchýň, virvar vonných pár,
keď sme do nich vošli v maskách pre maškary
priložiť piesne k ohňom pod lekvár,
keď nás umárali tiesnivé a ťažké
sny z rozprávok strašných večer pri driapačke,
z ktorých vanul des a ktorých sme sa báli,
a držali sa sukne maminej.
Aj kone tu kdesi do tmy zafŕkali
a sliepky jašili sa v kuríne.
Už sme vyzerali sniežik na Martina.
Ach, keď sme, čo sme, v pestrom obraze
si vo vytržení chodec pospomína
idúcky domov zas raz po čase;
keď sme to a ono, všade naokolo,
ani čo by domov bol to, čo už bolo,
čo už dávno bolo, čo už dávno nie je,
marivo iba, nelapený tieň,
čo len zo studničnej hĺbky rokov zneje
jak v pustom poli pozdrav: dobrý deň!
No a napokon si povieme niečo o cyklickej básni. Vznik cyklickej básne, tak ako ju chápeme dnes – pretože cyklus básní viac či menej voľný alebo viac či menej zovretý a radený do celku a rámcovaný ústrednou témou, je dávna záležitosť – je odvodený od vyššie spomínaného tzv. pásma. Tiež sa v nej môže objavovať viac bočných, sekundárnych motívov, taktiež sa v nej striedajú vedľajšie témy, dochádza k „preskakovaniu“ básnikových myšlienok z jedného predmetu či javu na druhý, prítomnosť sa môže miešať so spomienkami, ALE cyklickú báseň charakterizuje vyššia miera osobného vkladu, individuálnosť výpovede a až intímny postoj autora. Príznačné je tiež prepájanie vnútorného sveta s univerzálnou ideou, ktorá osobný život básnika presahuje. Niekedy je dobrým vonkajškovým znakom a pomôckou pre identifikáciu aj číslovanie či iné formálne delenie jednotlivých básnických vstupov.
Tento žáner reprezentuje v našej literatúre trebárs Robinson zo zbierky Príťažlivosť od Miroslava Válka. Nasledujúcim úryvkom sa pre dnešok rozlúčime:
3
Za dávnych čias mojej pamäti,
keď kdekto vo mne videl naivného chlapca,
akým sa v reči mužov ani nedávajú mená,
ja som už prelamoval ľady Antarktídy,
s polárkou pod hlavou som spával v holej púšti
a závidel som všetkým robinsonom.Večer,
keď si už naši doma ľahli,
potajomky som odchádzal
a chodil po prístavoch.Hľadal som loď, ktorá by stroskotala,
hľadal som vietor,
hľadal som svoj ostrov
večne zelený.A všade tam len ty si bola so mnou.
(…)
4
A predsa budeš rásť,
budeš sa zdvíhať
a budeš stúpať po oblúku dúhy,
poletíš,
aj bosou nohou pôjdeš po vesmírnom skle,
umelé slnká zažíhajúc pred sebou.
Ó, zázračný a krásny stroskotanec,
padajúc naspäť, začneš odznova,
aj z ničoho,
aj z vody,
ako keď klíčia semená,
zem zdvihneš nad sebou
a vstaneš,
ty nevinný a nahý,
ty bez mena.Človek medzi ľuďmi.
Predchádzajúce články:
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom V.
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom IV.
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom III.
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom II.
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom I.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments