„Rodina je základnou bunkou spoločnosti.“, tak túto vetu, predpokladám, ste už niekedy počuli. Je to o tom, že celá spoločnosť je tvorená rodinami, a tak tie sú niečo ako jej základné bunky. Ozaj, ak by som sa vás spýtal, ako vlastne taká základná bunka vyzerá…máte nejaký obraz? Niečo čo sa vám vybaví ako prvé, keď sa povie „rodina“? Najčastejšie prezentovaný obraz rodiny vyzerá asi nejako takto:
Otecko, mamička, dve deti chlapček a dievčatko. Otecko má hnedé vlasy, mamička je blond, okolo očí už majú prvé viditeľné vrásky, obaja sú modrookí. Chlapček má po otcovi hnedé vlasy a šibalský výraz, v ruke drží futbalovú loptu, dievčatko je po mamine blondína, akurát má ešte väčšie a ešte modrejšie oči ako ona, dva copy previazané červenými mašľami a v rukách neidentifikovateľnú plyšovú hračku.
Tak čo? Sedí? Máte to podobne? Táto základná bunka je výtvorom marketingu, ale veľmi rýchlo ju prebrala aj propaganda a označila ju za „tradičnú rodinu“. Najzákladnejším prvkom tradičnej rodiny, ako základnej bunky je to, že potrebuje ochranu. Ono niet sa čo čudovať. Veď si len predstavte takú bunku… ktorá je vlastne tá základná? Kožná, chráni celé telo, a tak trochu ho aj udržuje pohromade. Odumiera však strašne rýchlo a mizne v prachu doslova aj obrazne. Alebo nejaká z priečne pruhovaných svalových? Nie, to skôr tie hladké svaly, tie nepretržite pracujú aj bez nášho vedomia… Nie, to tiež nebude ono, to bezvedomie sa mi nepáči. Tak možno mozgová! Alebo neurón! Viete čo radšej už, „Dosť bolo zoológie, teda biológie!“, a vráťme sa k meritu veci.
Ja sám pochádzam z rozvedenej rodiny. Tri deti zostali s matkou a otec založil novú rodinu. Nie nesťažujem sa, len presne viem, čo je nepatriť do tradičnej rodiny a nebyť na správnej strane, teda na strane tých, čo potrebujú ochranu.
Ale to ešte stále nie je to, čo som vám v súvislosti s rodinou chcel napísať. To dôležité je, že nás podviedli, oklamali, okradli a my sme sa dali. Rodina nie je bunka a už vôbec nie základná. Rodina je organizmus! A ja mám dôkazy.
Do rodiny patrí aj mamičkina staršia sestra Eva, slobodná matka. S mamičkou sa majú veľmi radi a pravidelne sa navštevujú. Keď je teta Eva príliš unavená, mamička často vymyslí program pre jej hyperaktívneho syna Samka. Niekedy ho len tak vezme k nim domov, aby sa pohral s chlapčekom a dievčatko vtedy obvykle otravuje, že chce sestričku.
Do rodiny patrí aj najmladší ockov brat Fero. Fero sa odsťahoval do Nemecka a tam šťastne žije so svojim partnerom Günterom. Günter si veľmi dobre rozumie s mamičkou, vidia sa síce len dvakrát do roka na Vianoce a počas spoločnej rodinnej dovolenky, ale vždy si spolu vyjdú do baru, a tak trošku sa posťažujú na svojich chlapov.
Do rodiny veľmi patrí aj babka Etela. Odkedy jej umrel manžel, nevie sa o seba celkom postarať, a tak často býva u svojich detí a hoci je to mamičkina mama, často chodí na návštevu do Mníchova k Ferovi a Günterovi. Babka Etela je pôvodom Rakúšanka a u nich sa jednoducho cíti najlepšie. Oteckovi rodičia sú rozvedení.
Oteckova mamička Jana oznámila, že chce od všetkých svätý pokoj a išla bývať do penziónu pre dôchodcov. Je z nej veľká pani, ktorá raz za týždeň navštívi miestneho kaderníka a s nadhľadom dámy odoláva ponukám od penziónových samcov. S mamičkinou mamou babkou Etelou chodievali na dovolenky, ale teraz keď je Etela nie celkom v poriadku, tak si len dlho telefonujú. Pravidelne sa stretávajú len v Mníchove a s Günterom chodia na ‚kapučíno‘.
Do rodiny patrí už veľmi dlho aj Helga, hoci vlastne nie je s nikým rodina. Je to Etelina kolegyňa. Po ťažkom rozvode s manželom zostala celkom sama s postihnutým synom v cudzom meste. Jej mama jej povedala, že čo Boh spojil, človek nerozpojí a prestala sa s ňou stýkať. Vtedy jej Etela začala trochu pomáhať a Helga tak akosi zostala v rodine aj so svojím postihnutým synom. Helga si strašne dobre rozumie najmä s mamičkinou sestrou Evou a vždy pred Vianocami pečú spolu koláče pre celú rodinu.
Do rodiny patrí ešte veľa, veľmi veľa ďalších ľudí a najzaujímavejšie na tom je, že celá táto skupina je tak nejako zdravo otvorená svojmu okoliu. Veľmi rýchlo de nej zapadnú aj frajeri, frajerky, ich súrodenci či rodičia, alebo podobne ako Helga aj celkom cudzí ľudia.
„No dobre“, poviete si, „ale veď toto všetko je len fikcia. Vymyslené mená, vymyslené osudy“. A mali by ste pravdu, ak by toto nebola pravda.
Zažil som to na vlastnej koži. Ako dieťa z rozvedenej rodiny a neskôr ako správny produkt marketingu a propagandy presvedčený, že to na čom záleží, je základná bunka, ktorej jedinej sa treba venovať, kým som sa nezúčastnil na rodinnej oslave jednej mojej kolegyne. Ani neviem prečo ma pozvala, ale do smrti jej za to budem vďačný. Na rodinnom stretnutí bolo viac ako sto ľudí a všetci tam boli spolu, tak naozaj spolu. Žiadna zááákladná bunka, ale skutočný svojbytný a sebestačný organizmus. Mám chuť napísať toho oveľa viac, ako som napísal v tej „fiktívnej časti“ , ale vlastne to nie je dôležité. Dôležité bolo vidieť tú obrovskú silu, ktorá v tejto rodine bola prítomná. Ak zakopnete a spadnete, tak sa zdvihne stovka rúk, aby vám pomohla. O nejakej potrebe ochrany pre túto skupinu ľudí, nemôže byť ani reči. Práve naopak, oni boli často ochranou pre opustených, smutných či starých.
A ešte niečo oveľa silnejšie, krajšie a neopakovateľnejšie. Láska. Toľko lásky, že sa vás to až prevalcuje. Toľko lásky, ktorá vás môže dojať, alebo možno rozplakať. Toľko lásky, v ktorej vyrastajú všetky tie vlastné, nevlastné aj adoptované deti… Toľko naozajstnej lásky. Jednoducho, skutočná tradičná rodina.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments