Ako sa skáče cez kozu (8. časť)

Kapitola 4

Pokrok a odoslaný e-mail nezastavíš

Za siedmimi horami a siedmimi dolinami, tam, kde sa voda sypala a piesok lial, žila raz jedna disketa, Princezná Päť-a-štvrť-palcová. Krútila sa nežne v disketovej mechanike vše do ľava, vše do prava a dávala si pozor, aby ju niekto neprelomil alebo nedajbože nevystavil magnetickému poľu. Ochraňoval ju len tenký čierny plastový Obal a jediné nebezpečenstvo jej hrozilo vtedy, ak ju nepozorný Človek surovo chytil za oválny otvor na povrchu. Vtedy už nepomohlo ani prelepenie malej dierky na jej okraji lepiacou páskou. Disketa zomrela hrdinskou smrťou.
Potom prišla pohroma. Do krajiny vtrhli malé drzé Tri-a-pol-palcové diskety. Nedali sa poraziť ohnutím a nemali žiaden viditeľný otvor, za ktorý by sa dali surovo chytiť! Pamätníci spomínajú na dialóg prahistorického Človeka, ktorý sa zachoval na istej pamäťovej stope:
„Sakra, prečo mi to sakra nejde, tá disketa je asi pokazená, či čo!“
„A prešťukla si na nej ten dzindzik?“
„Aký dzindzik?“
„No tu, pri tom štvorčeku…“

Chodila som do triedy s rozšíreným vyučovaním matematiky (isto si spomínate, že som integrovala, derivovala a pestovala rôzne ďalšie adrenalínové záležitosti). Bola polovica osemdesiatych rokov a práve sa narodil osobný stolový počítač, preto sa naše gymnázium rozhodlo kráčať s duchom doby a zakúpilo 2 (slovom dve) bedne.
A tak zatiaľ čo iní zúfalci v našom ročníku kreslili na hodinách súčiastky do obrábacích strojov (to baby strašne žrali) alebo sa priúčali základom desaťprstovej metódy písania na písacom stroji (to zase hltali chalani), vybrala som sa ja a mojich tridsať spolužiakov na exkurziu do riaditeľne. Stáli tam na osobitnom stole prikryté bielym obrusom, ktorý po nociach s láskou vyšívala krížikovým stehom naša pani upratovačka.

Pán riaditeľ nám ukázal oba exponáty len zdiaľky, zakázal sa nám dotýkať „toho televízora“ a mám podozrenie, že po našom odchode aj vyvetral. Odšuchtali sme sa teda do učebne k našim algoritmom tešiac sa, ako nám tá hodina pekne odsýpa.
Algoritmy som ako obdivovateľ výtvarného umenia mala celkom rada. Maľovali sme nedokonalé štvorce, obdĺžniky či kosoštvorce, tí šikovnejší použili dokonca i elipsy. Borili sme sa s problémovými úlohami typu Napíšte algoritmus ako uvariť vajce na tvrdo. Viedli sme čiary, označovali ich šípkami, vytáčali sme ich sprava, občas dokonca i zľava, ba v mimoriadnych situáciách nám nestačil ani papier formátu A4, niekedy sme museli zlepiť aj dva dokopy, len aby sme záhadu na tvrdo uvareného vajíčka dostali na svetlo božie.
Zhruba po piatich mentálne náročných vyučovacích hodinách sme mohli vykríknuť: Heuréka!

Prepísanie algoritmu do programovacieho jazyka však bola neškodná zábavka oproti tomu, čo nás čakalo potom. Oni nás totiž biednych poslali ku počítaču.
Nie, nebolo nutné odložiť vyšívaný obrus z monitoru v riaditeľni. Šli sme do výpočtového strediska akéhosi štátneho podniku ku naozajstnému veľkému sálovému počítaču s veľkým P, ktorý mali schovaný v špeciálnej klimatizovanej miestnosti. Dostali sme naškrobený biely plášť, na nohy a na vlasy sme si navliekli igelitové sáčky, tuším nám zakázali aj dýchať.
V tajomnej komnate stála veľká skriňa. Bol to ON (neskôr sme si ho nežne pomenovali ako Šarpík). Pískal, blikal, hrmel a šumel ako letný dážď, a keď do miestnosti za prísnych bezpečnostných opatrení vošiel rovnako zamaskovaný zamestnanec a kotúče na ŇOM vymenil, nirvána dosiahla vrchol.
Ujo nám ukázal dva otvory – tu budeme vaše dierne štítky strkať a tam (zhruba o pol kilometra ďalej) bude vychádzať výsledok.
Bola som napätá ako päťročné decko, keď skriňa zhltla prvú deravú papierovú kartičku. Nakŕmený Šarpík sa tváril, že o nič nejde, požieral naše deti stále viac a viac… a nič. Maskovaný ujo nás teda sklamaných poslal domov so slovami, aby sme tu už neobsmŕdali, lebo výsledky budú v pondelok.
Svätá prostota! Takto znivočiť zárodky mladíckeho nadšenia!

Sotva v pondelok ráno vopchal prvý zamestnanec na vrátnici podniku svoj dochádzkový lístok do „pichačky“, stáli sme obalení v igelite od hlavy až po päty pred Šarpíkom.
Otrávený maskovaný ujo prišiel do roboty o hodinu neskôr a ihneď sa schoval do kuchynky, kde ďalšiu hodinu pil kávu s kolegyňou zo mzdovej učtárne (áno, pracovný čas sa v časoch hlbokého socializmu využíval naozaj na stodvadsať percent). Keď už nešlo viac tajiť, že je v robote, vbehol do svätyne, zabuchol za sebou dvere a nás tam nechal stáť s dlhým nosom a spoteným igelitom na tele.

To, čo tá beštia za víkend vypľula zo svojich útrob, bola desaťstránková zostava vytlačená na perforovanom papieri s textom:

…ERROR81…ERROR46…ERROR04…ERROR11…ERROR63… (pri pomyslení na toto slovo mávam dodnes žihľavku) .

Kto mal menej ako päťdesiat errorov, bol bifľoš.
Celý deň sme opravovali chyby v programoch, aby sme v noci mohli dopriať Šarpíkovi nový orgazmus.
V utorok bolo errorov o polovicu menej.
V stredu už iba dvacka.
Vo štvrtok ma ovanula mierna hystéria, nevedela som, čo s tými poslednými štyrmi errormi.
V piatok som prišla, uvidela (čerstvý výpis) a zvíťazila!
Naposledy som s láskou tajne pobozkala Šarpíka na kotúč s magnetickou páskou a doteraz dúfam, že mu zvýšená vlhkosť dychu nespôsobila vážnejšiu poruchu, ktorá by socialistické hospodárstvo obrala o nejakého pol milióna korún, vtedy ešte československých (len pre porovnanie, byt sa dal kúpiť za desatinu tejto sumy).

V maturitnom ročníku naše pokrokové gymnázium zakúpilo desať nových osobných počítačov typu PMD 85. Skončila éra diernych štítkov a veľkých opách v klimatizovaných miestnostiach, začala doba magnetofónových kaziet a stolových kompjútrov v kanceláriách a jednej učebni miestneho gymnázia.
Vyzeralo to asi takto – strčíš do počítača magnetofónovú kazetu, na ktorú si si pôvodne chcel od kamoša nahrať najnovší Queen. Na úzkom digitálnom displejčeku sa ti ukazujú čísla a ty si ich zapisuješ do zošita, aby si nabudúce vedel, že program na výpočet priemeru z dvoch zadaných konštánt, ktorý si vyrábal tri dni, máš nahratý medzi číslami 48 a 92 (okrem toho musíš ignorovať fakt, že na kalkulačke trvá obdobný výpočet asi tri sekundy).
Kazetu13) treba označiť výraznou lepiacou páskou s nápisom NEPATRÍ DO NEPOVOLANÝCH RÚK, to aby ju náhodou zvedavá sestra nepustila kamoškám na plné pecky v hifiveži (alebo ju označíš práve preto, tuším dievčatám pískalo v ušiach do večera).

Preskočím teraz celú dvadsaťročnú etapu vývoja a len úchytkom spomeniem, že sa programovaním neživím. Počas tohto obdobia však nastalo niekoľko významných medzníkov vo vývoji výpočtovej techniky. V záujme kompletnosti ich uvádzam v chronologickom usporiadaní len pomocou odrážok:

  • počas štúdia na vysokej škole ekonomického zamerania som absolútne podľahla čaru Princa z Perzie, kde som dosiahla deviaty level,
  • diplomovú prácu na tému „Predpoklady ekonomického rastu textilného priemyslu na Slovensku“ (mimochodom som v nej absolútne nepredpokladala nálet čínskeho textilu na celosvetové trhy a následnú likvidáciu slovenských odevných značiek) som v internátnej študovni prepisovala zo zošita do počítača pomocou textového editora T602 celkom osemnásť hodín, a kým som pätnásť minút telefonovala na vrátnici so svojou matkou netušiac, že som si text zabudla uložiť, tí bastardi zatiaľ vypli elektrinu,
  • prvý rok môjho reálneho zamestnania sa mi do pamäte vryl nielen kvôli už spomínanej „konverzácii“ s kolegom Eduardom Benešom, ale najmä kvôli príjemným hodinám stráveným presúvaním malých trpaslíkov, tzv. lemmingsov, z poschodia na poschodie (najviac sa mi páčilo, keď stavali schody, lietali na miniatúrnych padáčikoch a jemne sa zatriasli, aby v záujme ostatných členov tlupy vybuchli a vyrobili tak dieru v stene),
  • kombinácia kláves CTRL + ALT + DEL sa počas celých deväťdesiatych rokov stala mojím posledným priateľom v boji proti zasekávajúcim sa Windowsom, myšiam a disketám (prezradím vám tajomstvo, túto zbraň používam aj dnes),
  • svoj prvý vlastný e-mail som poslala presne 23. novembra 1993 – oznamovala som v ňom svojmu nadriadenému, že dávam výpoveď (naštval ma neoprávnenou kritickou poznámkou, že už by som konečne mohla zdvihnúť prdel od počítačovej hry a poslať mu elektronickou poštou tabuľky so štatistikou predaja za posledný kvartál), z mojej strany bolo dlho utajovaným faktom to, že som výpoveď napísala v stave vrcholného rozčúlenia a keď som po opadnutí emócií namiesto ikonky Vymazať omylom klikla na Odoslať, boli všetky následné udalosti vopred jasné,
  • pípajúci modem a existencia superpomalého internetového pripojenia ma zachránili pred šialenstvom a alkoholizmom v čase, keď sa Horác Koza rozhodol opustiť všetky moje dečky na skrinkách, poličkách, stoloch a stoličkách a s batohom mnou upečených kysnutých buchiet a párom vyšuchtaných flanelových papúč odkráčal za svojím blonďavým kučeravým šťastím.

Po tých rokoch je moja existencia priam závislá od prítomnosti akéhokoľvek spojenia so svetom prostredníctvom internetu, četovania a blogovania. Mám na fejsbuku tristodvadsaťosem priateľov a nehanbím sa za to. Pokusy presvedčiť ma, že je to choré a zdraviu škodlivé, odmietam so slovami: „Sedím na nete a je mi dobre“.
Keď sa to tak vezme, mohol byť zo mňa pokojne alkoholik, drogový díler alebo šlapka.


13) Otravná, ale dôležitá poznámka autorky: Ako tak nad rozmýšľam, nie je pre čitateľa výraz magnetofónová kazeta cudzím slovom? A čo dierny štítok? Nič? Moje nervy…

Pokračovanie nabudúce.
Vy, moji traja nedočkaví čitatelia (no dobre, zarátala som aj seba) isto pochopíte, že nejde o moju vlastnú autobiografiu, ale iba o bohapusté výmysly. Keby ste mi však náhodou neverili, hádam vás presvedčím faktom, že ja mám na fejsbuku len 172 priateľov. To by ako dôkaz mohlo stačiť.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť