Mohli to byť ktorékoľvek dve.
Videla som tvár človeka. Súhra črt, výrazu.
Mohla to byť pekná tvár. Mohla to byť škaredá tvár.
Moje sympatie k nemu ovplyvnila hĺbka očí či jamky na lícach. Tvár známeho neznámeho človeka.
Ak bola pripekná, vznikol predsudok o namyslenosti, ak priškaredá, o zakomplexovanosti.
Počula som reč človeka. Modulácia hlasu, gramatika, výber slov.
Moje sympatie k nemu ovplyvnil melodický hlas či sexy prízvuk. Forma, ktorá nehovorila o obsahu, obsah, ktorý nehovoril o forme. Mohol to byť zlý deň, mohla to byť nepripravenosť. Mohli v tom byť emócie, mohol v tom byť bolestný zážitok dobre krytý drsnou formou.
Čítala som knihu. Čítala som obsah, čítala som medzi riadkami.
A autor bol nahý. Reč tela je ovplyvniteľná. Reč duše nie.
Prázdnota sa nedá zabaliť do myšlienky. Duševná blondínka vajatala pod živlami v predstave, že oslnila.
Cynizmus zastretý charitou slovíčok. Egoizmus v hĺbkach i výškach. Sebestredná radosť nad vlastnou závistlivosťou a malosťou.
To nebol príbeh. To bol autor.
1) Nepíš. Ak nechceš, aby to o tebe tí, čo vidia (E´lir), vedeli, nepíš beletriu, nepíš básne a už určite nepíš životopis. Neskryješ sa.
Odráža sa v tom tvoje dno. Tvoj egoizmus sa zrkadlí v prázdnote a tvoje duševné vrásky nezakryješ žiadnym dermakolom wordového korektora.
Nepíš. Tvár zmení úsmev či make-up. Slová zaniknú v čase.
Ale literárne zachytenie tvojej vlastnej úbohosti pretrvá.
2) Napíš niečo.
Podaj mi ruku cez zemeguľu či storočia.
Nechaj ma byť šťastnou a hrdou na účasti na súzvuku slov, ktoré nechcem, aby skončili.
Napíš báseň, poviedku, román, čo odráža teba.
Človeka.
A ak si prípad 1) nečuduj sa.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments