Kapitola 5
Chudoba cti netratí (poučný príbeh s malou odbočkou k černochom s bielymi zubami)
Môj tato nikdy nebol v strane.
Myslím tým v komunistickej strane, však iné strany vtedy síce existovali, ale fungovali skôr ako rybársky krúžok.
Niežeby ho nevolali. Bol by perspektívny člen s robotníckym pôvodom a pomerne slušným intelektom, ale on chcel mať svätý pokoj a je celkom možné, že mal voči systému aj výhrady.
Nikdy sme o tom nevraveli, no predpokladám, že to odmietal, lebo sa mu nechcelo chodiť na stranícke schôdze a platiť členské známky.
Celý život strávil v jednom podniku na tom istom poste ako elektrikár a až dva roky pred dovŕšením dôchodkového veku z neho odišiel (skôr by sa dalo povedať, že bol odídený).
Štátny podnik zrušili a elektrikári pod 30 rokov zrazu stratili svoje schopnosti zapájať farebné kábliky jeden do druhého či čo, lebo keď sa hlásil niekam do roboty, potrebovali do dynamického kolektívu svieže a flexibilné tváre. Asi chceli, aby sa na to vysoké napätie pekne usmieval, alebo aby rýchlo reagoval, keď mu budú iní nezamestnaní kradnúť káble do zberu.
Boli sme obyčajná socialistická rodina bez auta a chaty.
Nemala som ani Rubikovu kocku.
Detstvo som prežila v bežnom trojizbovom družstevnom byte malého provinčného mestečka. Podnikové rekreácie v Bulharsku si rozobrali angažovanejší elektrikári a tak som trávievala prázdniny v pionierskom tábore organizovanom eROHá 14). Písavala som z neho rodičom listy začínajúce slovami:
„Na úvod svojho listu vás pozdravujem. Mám sa dobre. Bývam s Lenkou, Ivetou a Zuzkou. Dnes sme mali na obed guláš. Zajtra máme nočnú brannú hru. „
Nebolo mi zle.
Netúžila som sa opekať na horúcom slnku kdesi na juhu a trmácať sa dva dni a dve noci v neklimatizovanej Karose s nafukovačkou na dlážke autobusu. Kamošky chodili odtiaľ hnedé ako medvedice a to som si vedela zabezpečiť aj na vyasfaltovanej streche nášho trinásťposchodového paneláku.
S o rok mladšou Katkou z tretieho poschodia sme sa natreli slnečnicovým rastlinným olejom a strávili sme tam tri úžasné karcinogénne hodiny klebetením o poslednom dieli Sandokana a lejdy Mariany. Ďalšie tri dni sme sa sestersky vzájomne natierali kyslým mliekom užívajúc si tak blahodárne účinky černobyľskej jadrovej terapie.
Mestskou dopravou som chodila rada (hoci pomenovať mestskou dopravou tých päť spojov za deň je prinajmenšom zveličovanie), v neskorších internátnych časoch sa mi nakoniec celkom zišlo, že ovládam rôzne metódy boja súvisiace s nástupom do preplneného dopravného prostriedku. Vďaka módnej ponuke Trikoty Vrbové značky „všetkonajednokopyto“ som sa samoučným spôsobom naučila takmer všetky ručné práce. No a keby ten Maďar nevymyslel geniálnu Rubikovu kocku, ani by som netušila, čo je to žiadostivosť po materiálnych veciach.
Keď som bola v treťom ročníku gymnázia, zanechala vo mne hlbokú stopu naša ruštinárka. Nie, nešlo o Puškinov pamätník, a ani o lásku k pätnástim republikám bývalého Sovietskemu zväzu. Súdružka profesorka Anna Malíková (nie, to nie je tá Malíková) mi prvý raz ukázala, čo znamená žiarliť a bezhlavo bažiť po niečom, čo nemôžem dostať (ale no fuj, hádam ste si, čitatelia moji, nepomysleli, že som zatúžila po jej zákonitom manželovi?).
Na jednej takej sparnej májovej hodine zhodila zo seba všetky učiteľské kazajky, ktoré ju zväzovali a nútili ju vykladať nové učivo o baľšóm čelavéku, katórij asvabadil nášu zemľú. Začala nám rozprávať o Viedni. Po slovensky.
Viete, ktorá Viedeň?
Tá, čo je toť za rohom, pár kilákov od Bratislavy. Smiešne, čo? Dnes dohodíš kameňom, vtedy miesto až kdesi pri Austrálii.
Nikto z nás tam nebol.
Ona áno. Jej manžel bol diplomat.
Hľadeli sme na ňu s otvorenými ústami a predstavovali sme si žiarivé ulice, vysvietené výklady, obchody plné krásnych vecí a dokonalých čokolád. Už slovo šiling znelo nepredstaviteľne tajomne. Tá ruštinárka nám nevravela o zhýralom kapitalizme, ktorý núti ťažko pracujúcich ľudí, aby po práci žobrali na uliciach. Hovorila o lesku a bohatstve a tuším vtedy porušila všetky naplánované výchovno-vzdelávacie ciele hodiny.
Toto bol svet, ktorý my NIKDY neuvidíme, mysleli sme si.
V tú noc sa mi snívalo, že vchádzam do papiernictva a vidím tam balíčky ružového listového papiera previazané zlatou pentličkou. Z baliaceho papiera na mňa hľadí kresba psíka v pastelových farbách. Predavačka má na stole úžasnú zbierku farebných pier s motívmi srdiečok a kvetov a na polici sa na mňa usmieva tekuté lepidlo v tvare ženskej postavy. Pohľadnice rôznych farieb a tvarov v stojane sú na dosah ruky. Túžim sa tých vecí dotýkať, túžim ich mať a keď natiahnem ruku, ktosi ma stiahne preč.
Nočnú moru z Elm Street by pokojne mohlo hrať papiernictvo vo Viedni.
Malá retrospektíva do osemdesiatych rokov, scéna sa odohráva v obchodnom dome Prior a v pozadí spieva Michal David o tom, že céčka zbírá céčka:
Gymnazistka odetá v čiernom plášti vchádza do obchodu s papiernickým tovarom, pohľadom hľadá medzi kôpkou jednofarebných svetlozelených zošitov vyrobených v Slavošovských papierňach ten svoj linkovaný, zo stojanu plného oranžových ceruziek s nápisom Koh-i-noor Hardtmuth vyberie do košíka pár kusov a nákup zavŕši balíčkom dopisného (áno, všetci vieme, že je to čechizmus) papiera bielej farby. Zrazu si spomenie, že ju súdružka profesorka minule sfúkla za to, že nemala zošit obalený v modrom baliacom papieri, tak sa vráti a k modrej rolke prihodí ešte sadu bielych štítkov na zošity. Odvážne pri tom prekoná živú predstavu, v ktorej oblizuje nechutné pozadie štítkov a vracia sa domov, aby zaodela tie nudné zelenkavé zošity do nudných modrých obalov, nalepila na ne nudné biele štítky a napísala na ne nudnou oranžovou ceruzkou Matematika, J. Mrožová, šk. rok 1986/87.
Už chápete desivosť tých snov?
Dnes si chodíme po svete a lezieme na Sochu slobody.
Stojíme na druhom podlaží Eiffelovej veže a vychutnávame si výhľad na Montmartre.
Na tvár a telo si natierame krémy s ochranným faktorom 30.
A už som celkom zabudla, ako sa dá poskladať Rubikova kocka.
Mojej milovanej dcére týmito rečami leziem na nervy. Vraj nemám byť trápna.
Sa jej to vraví, keď od jedného roka lieta Boingom 737 a môže pod pyramídou v Egypte frflať, že tam nejaký smrad.
Jediný záchvev vzrušenia na nej pobadám, keď len tak zo špásu začnem gavaríť pa rúski.
Viete, ako sa teším na to, až bude ona matkou?
Bude svoje deti obťažovať rečami o tom, ako ona musela každý deň napĺňať umývačku riadu, že let z Bratislavy do Košíc trval neskutočne dlhých 40 minút, že keď chcela zavolať mobilom kamoške, občas tratila signál. A že existovali klávesnice, do ktorých sa muselo ťukať, ak si chcel niekomu poslať email.
Moje vnúčatko bude prevracať oči a čakať, kým jeho matka ukončí prednášku o tom, že si zase zabudol vyčistiť laserom zuby. Ja mu budem zase záškodnícky strkať cukríky do vrecka… tie hádam dovtedy nezaniknú.
Juch, ako sa na to teším.
14) Organizácia, ktorej hlavnou úlohou bolo zabezpečiť nákup karafiátov pre zamestnankyne k 8. marcu a poslať svojho predsedu k moru. Predseda zvyčajne odovzdával tie karafiáty a zahajoval slávnostný nástup detí v prvý deň letného pionierskeho tábora. Dnes sa to ťažko chápe, ale dostával za to aj výplatu.
Pokračovanie opäť nabudúce, konečne sa dostaneme k tomu černochovi, ktorého som sľubovala v nadpise.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments