Neskutočne zlá hodina

Gabriel García Márquez – Zlá hodina

Zlú hodinu napísal Gabriel García Márquez ešte pred svojim vrcholnými dielami, ktoré mu neskôr priniesli svetové uznanie. Tento fakt však vôbec nedegraduje tento román na nižšiu úroveň, ale je tak trocha dôkazom hľadačského úsilia autora, keď len objavuje svoj typický rukopis. Aj preto v tomto jeho literárnom počine dosť výrazne absentujú tak obľúbené prvky magického realizmu. No Márquez zároveň nezostáva čitateľom nič dlžný a rozohráva príbeh zaliaty slnkom, horúcim vlhkým vzduchom, vôňou Karibiku a celou tou príťažlivou latinskoamerickou atmosférou. Čitateľom tak predkladá rozprávanie nasiaknuté multietnickými esenciami karibskej oblasti, či už v podobe spôsobu života, povier, bigotného katolicizmu a miestami je cítiť dokonca aj vôňu kuchyne, premiešanú tabakovou a alkoholovou arómou.

Márquez tento román napísal síce začiatkom 60. rokoch 20. storočia, ale človek má pri čítaní pocit, že niečo podobné sa deje aj dnes a je nemožné ubrániť sa pocitu, že naša krajina a správa vecí verejných v nej sú v mnohom podobné mestečku v Kolumbii, kam Márquez situoval svoj príbeh. Mestečko, možno predobraz budúceho Maconda, ovláda starosta, ktorý je typickým bezohľadným diktátorom, vykonávajúcim zvrchovanú vládu nad miestnym obyvateľstvom. Svoju moc opiera o bohatých vlastníkov pôdy a dobytka, ktorí prichádzali práve vďaka spojenectvu s ním k ešte väčším majetkom. Tí ostatní sú ovládaní strachom, násilím a deformáciou práva, čoho dôkazom je aj podozrivo vysoký počet srdcových infarktov v miestnom väzení.

Starosta však všetky obvinenia odmieta a snaží sa navodiť dojem, že všetko funguje normálne a jeho neštandardný výkon moci má slúžiť vyšším cieľom. Na tieto účely využíva aj služby sudcu a aj miestneho, nábožensky naivného cirkevného hodnostára. Miestny duchovný pastier tvrdošijne apeluje na dodržiavanie mravných princípov, no jeho zásahy vyznievajú veľmi formálne, duchovná spoveď sa stáva len akýmsi odrecitovaním náboženských formuliek a hriechov. Jeho snahy vyliečiť choroby miestnej morálky sú tak v skutočnosti len náplasťami a nie skutočným liečebným procesom.

Tento klero-diktátorský režim má aj svojich odporcov v podobe miestneho holiča, zubára a pesničkára, a zároveň aj v mase neviditeľných anonymov, ktorí tajne vylepujú po nociach hanopisy, kritizujúce morálne poklesky miestnych obyvateľov, poukazujúc na nemanželské deti, manželskú neveru a na nekalými praktikami nadobudnutý majetok niektorých zbohatlíkov. Hanopisy sa síce stratia vždy už pred svitaním a vyznievajú tak ako bezvýznamné činy, ale v skutočnosti sú hlavne nástrojom strachu, ktorý sa vkráda do príbytkov miestnych ľudí obávajúcich sa odhalenia rodinných a miestnych tajomstiev. Terčom sa tak môže stať každý, pretože tu žijúci ľudia majú sladkú krv a preto sa na nich slovami autora rady popásajú klebety. Kto v skutočnosti stojí za celým hnutím sa čitateľ nedozvie, ale nadobudne presvedčenie hraničiace s istotou, že za všetkými stoja všetci a zároveň nikto.

Autor v tomto diele nezaprie svoju pôvodnú profesiu novinára a je cítiť, že len zúročil svoje žurnalistické skúsenosti. Príbeh je tak akoby kritikou politických pomerov v Latinskej Amerike, vyšperkovaný absurdnými, miestami humornými až sarkastickými prvkami.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť