A veľa veľa šťastných návratov…

Odchody a návraty, straty a nálezy. Balenie, lúčenie, vybaľovanie a zvítavanie. Hrubé čiary za starými zvykmi, nádej nových začiatkov. Emočne vypäté obdobie niekoľkých týžďnov a mesiacov, pretože nič sa nekončí poslednými objatiami ani slzami smútku po ceste ani slzičkou dojatia pri príchode. Sme iní, keď sa vraciame domov? Ako rýchlo noví zapadneme do starého prostredia, ako rýchlo bude všetko ako predtým?

Celé je to len otázka načasovania, myslím si. Keby som prišla v lete alebo v neskorú jar, slnko by zalialo cesty, patril by mi každý kúsok betónu v bratislavských uliciach a našich dedinských chodníkoch. Teraz sa cítim osamele v sivom svete, zmoknem, omotám si šál tuhšie, ľudia sú zamračení ako nebo, stromy holé, chcem byť doma a domov ešte stále definuje izbička na Gainsborough Gardens.

Ideme s Mirom na kávu. Prišiel z Anglicka niekedy v decembri, teraz sa venuje prieskumu slovenského pracovného trhu, chodí po pohovoroch a aklimatizuje sa. „Minule som volal šéfke, len tak som zisťoval, či by som sa mohol vrátiť naspäť“, hovorí. „Povedala, že od piatku môžem zasa nastúpiť. Tá istá pozícia, tie isté podmienky. Vravím si, ešte vydržím. Ešte vydžím, a keď tu teda nanovo začnem, dúfam, že to bude už posledný krát.“

Telo sa bráni skoro alergickou reakciu na nový začiatok a my reagujeme v prvom momente zbabelo, myšlienkami návratu. Ale nesúďte nás, nevolajte mudrlantami a odrodilcami, lebo toto nie je to o zmene krajiny, o snahe natlačiť predstavy a poznatky o Slovensku do novozískaného pohľadu na svet a životného štýlu. Je to o nechuti vymeniť staré, pohodlne vyšľapané, topánky za tvrdé nové. Začíname opäť v momente, kedy sme ani poriadne nestihli nič zakončiť. Vypadli sme z rozbehnutého vlaku, potrebujeme sa otriasť a nechať odreniny zahojiť sa. Každým dňom sú menej viditeľné.

Zapadajúce slnko sa opiera o autobus, sledujem lesknúce sa elekrické drôty, nové bytovky, odrazy v kalužiach. Ešte sem nepatrím, ešte sa len učím. Som ešte tak mierne nad vecou ale socializujem sa, mám novú zákaznícku kartičku do Billy ako víziu do budúcnosti. Večer sa spájam s Ostrovom cez skype a v niekedy v noci trošku plačem. Nie je to žiadna tragédia tento stav. Je to proces zmeny, presadenia do staronového kvetináča. Sem tam svoje korene zalejem slovenským čapovaným a pri tajnom prípitku prajem sebe a všetkým zainteresovaným bezbolestné a prínosné prechody životnými zmenami.

A veľa veľa šťastných návratov, priatelia…

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť