Niekedy sú tie náhody veľmi zvláštne, až sa vám nechce veriť, že sú to náhody.
Niekedy sú tie náhody príliš fundamentálne, aby boli náhodami.
Nepoužívam cudzie slová často, ale slovo fundamentálne je krásne.
Nerozumiete? Nabudúce sa pozriem do slovníka, lebo ani ja nerozumiem.
Začnem ale inak.
Sedím si takto na letisku Heathrow a čakám na let do Viedne, na tabuli svieti DELAYED 60 MIN, všetky bezcolné obchody som už prešla a mám toho všetkého cestovania plné zuby. Francúzski zamestnanci letísk štrajkujú za neviemčo a ja som si práve dala záväzok, že nech si to svoje víno strčia niekam, ja ho piť nebudem (áno, je to detinské, galský kohút to určite prežije).
Vyberiem si z tašky drobnú knižku, ktorú som tri týždne vláčila po kalifornských cestách a do ktorej sa mi nechce. Douglasa Adamsa milujem za jeho Stopára a tak sa bojím, že čokoľvek iné ma sklame. Keď sa číslo na tabuli preklopí na 120 minút, je to pre mňa znamenie, že to mám začať konečne čítať.
Už prvé vety ma potešia:
Letiská sú škaredé… sú plné unavených, podráždených ľudí, ktorí práve zistili, že ich batožina skončila v Murmansku (jedinou výnimkou z tohto inak skalopevného pravidla je murmanské letisko)… Stratu batožiny či najbližších príbuzných ľuďom uľahčujú tým, že ich mätú šípkami ukazujúcimi na okná, vzdialené rady políc či momentálnu polohu Malej medvedice na nočnej oblohe…Uprostred tohto sveta… stála Katie Schechterová…Pochybnosti ju trápili celou cestou na londýnske letisko Heathrow.
To je sranda, vravím si a vyberiem sa aj s dvoma plne naloženými kabelami na záchod, ktorý by mal byť kdesi v smere šípky. Keď si obzriem Malú medvedicu, vrátim sa a čítam ďalej:
Nenašla sa nijaká príčina výbuchu letiskového pultu…Vysvetlenia pre verejnosť boli veľmi prepracované, najčastejšie spomínali únavu materiálu….alebo ako to večer v televízii nazval jeden z mladších členov vládneho kabinetu, ktorý toto vysvetlenie ľutoval až do konca kariéry – ten pult v podstate „fundamentálne otravovalo byť tým, čím je“.
Spomenula som si na Stopára a na to, ako som ho čítala prvý raz.
Bolo to obdobie, keď mi nebolo ľahko a potrebovala som niečo náročné, sarkastické, niečo, čo ma na míle ďaleko od lásky, nostalgie, srdcervúcich životných príbehov a smútku. Potrebovala som metafory, nadhľad a humor.
Našla som to vtedy, hoci priznávam, že to nebolo čítanie na jeden nádych.
Douglas Adams sa číta na etapy.
Poznám ľudí (a sama sa k nim radím), ktorí nedokázali dočítať piaty diel Stopára. Napriek tomu je to dobré čítanie pre takých ako ja – čo máme radi spomenuté ingrediencie (100 strán irónie, 25O metrov fantázie, 400 mililitrov dokonalých vetných konštrukcií a 50 gramov humoru… toho je vždy najmenej, lebo je vzácny).
Toto sa číta trochu lepšie, je v tom menej vogónskej poézie (vlastne žiadna) a viac bohov.
Jeden z nich síce vylihuje celé dni na posteli a necháva sa obskakovať peknými írskymi ošetrovateľkami, ale božstvu sa dá tolerovať všeličo, lebo tu bude, aj keď tu už my nebudeme a uznajte, to je fakt kolosálna vec. Tento boh zbožňuje čisté vyžehlené ľanové obliečky a je za ne ochotný upísať diablovi dušu, keby to nebol boh. Ako neskôr zistíme, diabla ani veľmi netreba, stačí dobrý právnik.
Vylihujúci boh má syna Thora. Občas ho prilepí sekundovým lepidlom o drevenú podlahu a vôbec sa nebojí, žeby ho za to sociálny úrad potrestal.
Synáčik so sebou vláči kladivo a automat na známy tmavý bublinkový nápoj, ale inak je to dobrý človek… pardón, dobrý boh.
Nejde len o bohov, ide aj o ľudí.
Súkromný detektív Dirk Gently, ktorý sa bojí otvoriť svoju chladničku a jeho jediný poriadny klient príde o hlavu skôr, ako stihne zaplatiť.
Alebo už spomínaná Katie, ktorú okolnosti a muži vždy nútia cestovať tam, kam nechce a ktorá najradšej žije v Londýne, hoci tam vraj vôbec nefunguje donášková služba na pizzu… nuž neviem, v Londýne som si pizzu ešte neobjednávala, skôr taký gebľajz z miešanej zeleniny, čo mi vôbec nechutil.
Čo povedať ku knižke, aby ste si ju mali chuť prečítať a pritom som neprezradila pointu?
Tri veci:
1) ak poznáte ten príbeh o Faustovi a Mefistovi, tak týmto sa autor naozaj fundamentálne inšpiroval,
2) všetko skončí dobre, nemusíte sa báť, zlo ostane potrestané (zrazí ho stíhačka) a dobro zvíťazí (Katie konečne doručia pizzu, hoci trochu studenú),
3) na konci knihy budete nútení prelistovať si prečítané strany ešte raz a až vtedy zistíte, aký je (teda bol) Douglas Adams geniálny autor.
Do čítania, priatelia, ja som si už kúpila ďalšiu Adamsovu knižku, hoci je už po Vianociach…
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments