1.1.2011. Ticho. Tma. Väčšina ľudí múdro dávno zaľahla po prehýrenej Silvestrovskej noci.
Sedím na podlahe vedľa malej postieľky s kvietkovanými perinami.
Pod ňou malé telíčko stočené do klbka. Nádych, výdych, nádych, výdych. Rýchlo. Prirýchlo.
Nakloním sa nad drobnú hlávku. Zaznie tiché „Píííííp“. Vytiahnem špičku teplomera z uška. 39.5°C. Krútim hlavou. Nemožné. Už mala sirup proti teplote túto noc dvakrát. Jemne ju pretočím na druhú stranu. Prepotené vlásky sa jej lepia na čelo a krk. „Píííííp“…. Bez zmeny.
Opatrne ju vymotám z periny. Nadvihnem vrch pyžamka. Pohladím ju po chrbátiku. Pod prstami cítim malé, horúce hrbolčeky. Je ich tam viac ako pred hodinou. Oveľa viac.
Ovčie kiahne.
Neviem, čo robiť. Všetko bude v poriadku. V poriadku. Ale čo mám robiť?
Pritisnem pery na horúce čelíčko. Na krku cítim jej teplý dych. Tichý ston. Mrví sa a obracia na druhý bok. Frustrovane zaborím tvár do stále odhaleného chrbátika, plného mokrých pľuzgierov . Jeden pukne priamo pod tlakom môjho líca. Nezdvihnem sa. Keby som mohla popukám ich všetky a zbozkávam tú horúcu nakazenú brečku kúsok po kúsku z toho malého telíčka. Len keby som mohla.
Materstvo je zvláštna vec.
Vždy som si priala mať dcéru. Svoju malú princeznú. Predstavovala som si, že budeme spolu chodiť na dlhé, ležérne prechádzky, kupovať šatočky, čítať si rozprávky , tancovať balet a piecť koláčiky. A večer, zabalené po kúpaní do spoločnej veľkej teplej deky pozerať staré rozprávky. Jemné, nežné, citlivé žieňa, ktoré bude dychtivo hltať každé moje slovo.
A potom sa mi splnil sen. Narodila sa mi dcéra. Lenže koláčiky ani balet ju ani najmenej nezaujímajú. Nosí iba džínsy, hraje futbal, škriabe sa na ploty a stromy a háda sa na ihrisku s dvojnásobne staršími chlapcami. Má svoju vlastnú hlavu a autority ju nezaujímajú. Ked vyrastie, chce byť pretekárkou formule. Sedí na zadnom sedadle v aute (alebo na horskej dráhe či šmykľavke) a kričí: “ Rýchlo, rýchlo, rýchlejšie!!!“ A ked jej dám nečakanú pusu, zatvári sa znechutene a prehlási: “ Mamaaaaaaa….Už ma toľko nebozkávaj!“ A to má iba tri roky.
Materstvo je zvláštna vec. Nepripraví vás na nič z toho, čo sa naozaj stane.
Ani na to, že strávite nespočetné množstvo dlhých nocí na podlahe pri postieľke s kvietkovanými perinami. Sama, iba s tichým Píííp za spoločníka…
„Mama“, ozve sa tíško z horúceho klbka. Pootočí sa a objíme ma ako o život. „Budeš mi čítať?“
Nemôžeme čítať. Je hlboká noc a zobudili by sme zvyšok domu. Tak si k nej ľahnem a začnem šepotať rozprávky. Vzrušujúce príbehy. O vysokých plotoch, košatých stromoch a rýchlych autách.
Usmieva sa. Položí si tvár na môj krk a spokojne odfukuje. Napadne ma, že som voľakedy aj ja takto zaspávala s nosom vtlačeným do jamky na krku jej otca. Usmejem sa. Tak predsa má niečo zo mňa.
Píííííp...
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments