Alegória Smrti v starých muchovských obrazoch.
Chlad zamrzajúci na stromoch. Tma, z ktorej vyliezajú len percentá výpredajov.
Stresy koncoročných uzavierok, priania plné falošnej žoviálnosti.
Po euforii svetla sviatkov, šedivá kocovina nového roka.
Čo oslavovať? Zmenu čísla, ktorá nič neznamená?
Straty bez nálezov od vlani?
Pohrdavý úškrn nad predsavzatiami iných.
A príliš veľa smrti okolo.
Ponevieranie sa po lese bez známky života. Čiernobiela pustatina.
„Mami, takto vyzerá svet, ktorý opustili elfovia. Bez farieb, bez svetla.
Prečo sme ich pustili na západ?“
„Japonci majú mesiac bez bohov zaradený ako desiaty.
Ale po jeho skončení sa bohovia vracajú naspäť,“ filozofuje druhé dieťa. „Elfovia sa už nevrátia.“
Nevrátia sa? Z ničoho nič ma prepadáva hnusný pocit sveta bez elfov.
Bez kvitnúcich stromov, bez zelených tieňov, bez padajúceho lístia.
Bez lásky, bez pochopenia, bez sily.
Svet, kde vládne bezcitnosť, čo najhlasnejší krik a najsurovejšia zbraň.
Kde nikto nestojí na strane stromov.
„Ja neplačem,“ oznamuje dieťa. „Andrej kecá, elfovia neodišli. Vracajú sa schovaní v ľuďoch. My sme predsa tu. Možno práve dnes sa jeden narodil. “ Bolo práve 3.januára.
Ospravedlňujem sa všetkým známym elfom, že som zapochybovala.
Všetkým, ktorí v sebe koncentrujú silu svetla a dokážu ju dávať ďalej v kráse sily, odhodlanosti, slova, hudby, umenia.
Ospravedlňujem sa profesor Tolkien.
V obraze smrti je život. Nesmrtelnosť nepustí.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments