Laurent Binet: HHhH

LB: „To si si fakt nevymyslel?“ Nie, nevymyslel! A vôbec, prečo by som si mal „vymýšľať“ nacizmus?

Za mojich mladých čias bol príbeh o parašutistoch, ktorí prišli zabiť Heydricha známy mnohým deťom skoro tak dôverne, ako ten o Janíčkovi a Marienke. Preto je pozoruhodné že knihu HHhH som čítala tak, ako keby som nevedela, čím sa skončí.

Mojím chronickým neduhom sú osobné dôvody. Neviem, prečo nemôžem niečo recenzovať len tak, ako dar ľudstvu, ale musím všade pchať seba. Tu je týmto dôvodom hromada krabíc kde skladujem materiály ku knihe, ktorú musím napísať, kým zomriem ( takže sa zrejme predsa len dožijem požehnaného veku ). Zbieram si podklady o osobnostiach a udalostiach, ktoré ma trápia, či zaujímajú. Práca stojí. Som síce diletantka, ale nie zasa dosť veľká na to, aby som nepoznala, že píšem nudný kompilát. HHhH je návod, ako by to mohlo byť viac k svetu.

Prečo túto knihu čítať? HHhH – Himmlers Hirn heisst Heydrich – Himmlerov mozog sa volá Heydrich je pútavý názov. Zaujme, pretože mu nikto nerozumie. Autor síce frfle, že chcel, aby sa kniha volala Operácia Antropoid, ale vydavateľ mal pravdu. Ďalší priťahovač pozornosti, hlavne pre snobov, ktorí sa pýšia tým, že vedia, čo je Goncourtova cena je to, že autor za túto knihu dostal Goncourtovu cenu. Za najlepší románový debut. A má 257 kapitol. To znie desivo, ale vošli sa do 334 strán slovenského prekladu. Niektoré kapitoly sú totiž pomerne stručné.

Napríklad kapitola číslo 147, ktorej znenie je: Skrátka, napokon vyskočili.

Perla minimalizmu, ak si knihu prečítate, zistíte, že je to kapitola vtipná.

Cena je zaslúžená, aj keby bola udelená len za vytrvalosť.Za napísaným je vidieť dlhoročnú drinu. Autor zbieral všetko možné aj nemožné, aby získal čím úplnejší sumár príbehu, ktorý ho fascinoval. Robil to tak dlho, že hrozilo, že snáď ani nezačne písať. Keď dospel do štádia, že na dve napísané strany prečítal strán tisíc, prepadol ho strach, že zomrie skôr, ako sa dostane aspoň k príprave atentátu.

Používa kaleidoskopickú metódu písania. Drží sa faktov, potom si odskočí a vymyslí epizódu, vymaže ju a vyhlási za hlúpu, stiahne sám seba za nohu naspäť do reality, používa ľahký konverzačný tón, veľmi francúzsku iróniu, vsunie poznámku o svojej frajerke a zrazu pridá opis brutálnej skutočnej udalosti. Babij Jar – zomrelo tam viac ako stotisíc ľudí. Viac ako tretinu z nich popravili za menej ako 48 hodín. Ručná práca, žiadny plyn. Futbalisti Dynama Kyjev popravení za to, že odmietli prehrať s tímom Luftwaffe. Binet hlavne nerobí tú ohavnú vec, keď sa skutočná historická udalosť použije len ako podklad, na ktorom sa vybuduje neuveriteľne dobrodružný a neuveriteľne romantický príbeh, neuveriteľne vzdialený realite. Áno, Angelika.

LB: Tvrdím, že vytvoriť postavu len preto, aby sme pochopili historické fakty, je to isté, ako falšovať dôkazy.

Sympatie a antipatie sú samozrejme rozdelené prirodzeným spôsobom, má nesmierne rád Gabčíka, Kubiša aj Valčíka. A pani Moravcovú. Ako malý chlapec Troch mušketierov. Neznáša Chamberlaina, Daladiera, Hitlera, Himmlera a samozrejme Heydricha. Opak by ma u syna komunistu a židovky prekvapil. Zlí aj dobrí sú dostatočne plastickí. Hitler už pre mňa zostane Tepichfresser. Dúfam, že sa naozaj hodil o zem a od zlosti ohrýzal koberec.

Heydrich je v knihe dominantný, aj keď ho Binet ako hlavnú postavu nechce. Kto by aj chcel, takú príšeru. Nebráni mu to pritom vidieť jeho nepochybné schopnosti. Je stelesnením nacistického ideálu, hotová „kráľovná krásy“. Veď ho aj prezývali Blonďavá beštia, čo mysleli ako kompliment. Nuž, každá doba má svoje vzory. Vtedy bolo „in“ byť vysoký, plavovlasý, krutý, výkonný, so záľubou v hre na husliach a šerme šabľou. Patologická nenávisť k všetkému negermánskemu bola obzvlášť sexi. Žiadna škoda, že ho zabili.

Autor má postavy parašutistov tak rád, aj keď im nevenuje toľko strán, ako vyššie menovanému Obergruppenführerovi SS, že ich nevie nechať zomrieť. Scéna útoku na Heydrichov mercedes a záverečná scéna v krypte sú nekonečné. Až fyzicky neznesiteľné. Je to ako časová lupa, ktorou prezerá každý uhol, pocit, každé smietko. Akoby si vyčítal, že tým, že o ich smrti píše, ich znovu zabíja. Že nedokázal vymyslieť spôsob, ako by mohli uniknúť smrti.

Kniha si hovorí román, ale toto nie sú Budenbrookovci ani Vojna a mier, niečo, pred čím človek cíti úctu, aj keď občas pri čítaní zaspáva od nudy. Toto dielo dáva pocit, akoby román mohol napísať skoro každý, koho zaujíma história, kto premýšľa, kto chodí po uliciach súčasnosti a vidí tiene minulosti viesť svoje paralelné priesvitné životy a chce o tom povedať ostatným ľuďom. Hoci aj kostrbato.

LB: Budem musieť odolávať pokušeniu predviesť, koľko toho viem

Tak si z pána Bineta vezmem príklad a skončím.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť