Pamätáte sa ešte, ako som písal o tých absurdnostiach, ktorých bola moja maličkosť svedkom na telesnej a brannej výchove? Možno ste si povedali, čo sa chalanisko sťažuje, však to vždy patrilo ku škole ako takej, že pre niekoho bola strašiakom rovnica o dvoch neznámych a niekto sa zase vydesil už z pachu žinenky. A ešte by ste mohli dodať, že po školskej dochádzke sú to všetko len úsmevné spomienky a na despotických telocvikárov a iných špecialistov sa už všetci môžeme akurát tak z okna kukať.
Áno máte pravdu, no čo keď človeka zastihla ešte aj povinná vojenská služba. Tá vojenská služba, ktorá mala podľa ľudovej ústnej tradície urobiť z chlapca chlapa, no v skutočnosti len útočila na zdravý ľudský rozum. Aj môj rozum bol v ohrození a môžem vám povedať, že moje zážitky úplne znegovali aj vyššie spomínané konštatovanie o tom, ako vojenčina robí chlapov, pretože som bol skôr svedkom toho, že chlapci zostávali celé mesiace hrajúcimi sa faganmi vytrhnutí z reality, niektorí sa dokonca zmenili z chlapcov na zvieratá a aj tí, čo sa už chlapmi v skutočnom svete cítili, boli prinútení ku kapitulácii a vrátili sa do postpubertálneho obdobia .
Priznávam, že keď odvodová komisia vyriekla ortieľ „schopný“, bol som normálne šťastný. Netreba sa však čudovať, mal som sladkých osemnásť, lichotilo mi, že muži v zelenom ma uznali za schopného chlapa, aj keď s odstupom času viem, že vtedy by armáda odviedla aj hobita. No neskôr po vysokoškolskom štúdiu, po všetkých tých žúrkach, krúžkoviciach a osvojenom voľnomyšlienkarstve sa stal zo mňa presvedčený pacifista, neznášajúci aj armyschopy. Zameral som sa preto na zisk modrej knižky, no neuspel som. A keďže realita je často plná paradoxov, hrdými vlastníkmi modrých knižiek sa stávali skôr celé zástupy vodných pólistov a iných členov športových klubov.
Po neúspešnej misii za modrou knižkou som rozmýšľal aj nad civilkou, ale ovládlo ma presvedčenie, že pri mojom šťastí a absencii akýchkoľvek konexií, by sa mi určite ušiel nejaký domov sociálnych služieb a utieranie zadkov jeho osadenstvu. Nehovorím, že to nie je záslužná činnosť, ale vyžaduje si to naozaj dobrý žalúdok a určitú dávku odosobnenia sa. Týmito kompetenciami som nedisponoval, tak som sa rozhodol, že si to radšej odkrútim natvrdo.
A tak po určitom čase naozaj prišiel povolávací rozkaz a následne aj môj osobný „Deň D“ – vylodenie sa na pobreží Absurdistanu. Nebudem sa tu teraz rozpisovať o mojich pocitoch z tohto dňa. Muži, ktorí to zažili, si to ešte určite pamätajú a väčšine ženského publika je to zbytočné vysvetľovať, pretože oni majú v zbierke svojich nepríjemných zážitkov pôrodné bolesti a následnú popôrodnú depresiu. Tak len v skratke: ostrihanie hlavy, povinná spoločná sprcha, zmývanie posledného pachu slobody, zbavenie sa civilného šatstva, ponižujúca lekárska prehliadka, predklon, roztiahnutie však viete čoho, potom otočka a ukázanie veď viete čoho. Potom dve-tri vakcíny, nafasovanie vojenského mundúru, nejaká vojenská administratíva, pridelenie nejakých nič nehovoriacich čísel a precitnutie mimo normálny svet.
S osadenstvom vojenskej izby som bol spokojný, vo väčšine to boli rovnakí spolutrpiaci. Horšie to bolo s veliteľom roty a s jeho posluhovačmi. Všetko normálne zelené gumy, medzi ktorými absolútne viedol už spomínaný veliteľ roty. Bol to muž komického zjavu, pestujúci si riedke čierne fúziky, ktoré mu mali akože zvyšovať autoritu. Však aj zvyšovali, báli sme sa ho ako čerta. Už prvé hodiny poradovej prípravy s týmto človiečikom boli predzvesťou urážky rozumu a súdnosti. Jeho príchod sme očakávali na buzeráku. Dočaptal sa knísavou chôdzou, zrazu sa rázne zastavil a zdvihol sa na špičky kanád, ako baleťák. Takto chvíľu mlčky stál, premeriaval si svoje nové stádo a potom zrazu zareval:
„ Vojáci!“, opäť sa nachvíľu odmlčal a znovu zreval, „ Pózzzor!“.
Celá rota vystrelila v kolenách. Kapitán si premeral svoje nové stádo, našpúlil pery, pričom sa mu riedke fúziky pohybovali ako račie klepietka. S rukami za chrbtom sa poprechádzal vo vnútri nastúpeného tvaru a opravoval nedostatky. Potom vystúpil zo zelenej masy a zavelil: „Pohof !“.
„Vojáci teraz vás naučím úplne nový povel“, zahlásil kapitán.
„ Potom to budete precvičúvat pod dozzorom velitélov čát a družstév.“ pokračoval kapitán.
„Určite ste si fšeci všimli, že fšeci vojáci vždy nosia čapice“, nadýchol sa a pokračoval, „ale sú na vojne situácié, keď voják musí svoju čapicu z hlavy sňať“ dokončil kapitán.
„Cvik vám najskór popíšem, potom ho ukážem a potom to budete nacvičúvat“ pokračoval veliteľ roty. Kapitán začal s popisovaním povelov: „najskór sa naučíme cvik pokrývku hlavy sňať, cvik sa vykonáva na dve doby, na povel voják lavou rukou sníme pokrývku hlavy, prízvukujem lavou rukou, potom rýchlo pripaží a čapicu stále drží v lavej ruke s odznakom dopredu, prízvukujem dopredu“. Cvik predviedol a potom nasledoval opis nasadenia čapice, len v opačnom garde.
Bolo naozaj prekvapujúce zistiť, že armáda mala na všetko metodiku, dokonca aj na pokrývanie hláv čapicami. Neskôr som sa naučil robiť ešte veľa úkonov metodicky, ako napríklad bežať, pochodovať, kráčať, spievať, zdraviť, obliekať sa, rozoberať a skladať samopal vzor 58 a dokonca aj jesť. Ak k tomu pridám ešte objavné zistenia, napríklad ako bodákom otvárať konzervy, že skoro všetko sa dá zjesť, že lyžica je najdôležitejšia súčasť príboru a právom si zaslúži pomenovanie bager, že spať sa dá naozaj všade, že jeden pár ponožiek sa dá nosiť aj týždeň, že dôležité je vždy imitovať činnosť, tak to bol naozaj dobre strávený čas s množstvom nových poznatkov, dôležitých pre život skutočného chlapa. Ale nie, bola to hovadina väčšia ako švédska bedňa s koňom dokopy.
Foto: BugsPhoto
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments