Zradca, Judáš – bude z teba guláš!

Oto Čenko – Ty nie si náš, teba zožerieme

Sú knihy, ktoré si kúpim až vo výpredaji, keď už aj z internetu vyšumia všetky vydavateľské aj čitateľské recenzie. Robím tak hlavne pri debutoch, nepreverených a hlavne pre mňa neznámych autoroch. Do tejto kategórie spadá aj Oto Čenko a jeho absurdný román „Ty nie si náš, teba zožerieme“. V prípade tohto autora ma však okrem iného odrádzala aj v slovenskej literatúre stále populárnejšia mystifikácia okolo samotnej identity autora. V kníhkupectvách som sa často aj nad týmto menom ironicky pousmial a neodpustil som si poznámku, že sa opäť nad klávesnicou počítača niekto vtipnej kaše najedol a dosť kontraproduktívne sa hrá na syna starej chudery Čenkovej.

Potom prišiel čas na kúpu jeho knihy. Samozrejme našiel som ju v nejakom výpredaji a po kúpe som ju nechal ešte istý čas uloženú v knižnici, pretože tak to často s novokúpenými knihami robím. Pred samotným čítaním som si ešte niečo o autorovi a knihe vygooglil, prešiel som všetky už binárnym prachom zapadnuté recenzie a prečítal som si názory aj čitateľov, ktorí mi odporúčali vydržať nudný začiatok, pripraviť sa na vulgárny slovník, absurdný humor a dosť extrému politickú fikciu.

Nemám vo zvyku začatú knihu nedočítať, ale túto som chcel prestať čítať už po prvých 50 stranách. Dôvod? Od prvých strán som sledoval obyčajnú prvoplánovú hlavnú myšlienku, so snahou autora miestami silne napodobniť tvorbu Dana Browna a Johna Grishama zároveň. Pri čítaní som sa sám viackrát utvrdzoval, že autor musel byť pri písaní na nejakých dosť silných liekoch, aby bol vôbec schopný stvoriť takúto fikciu. Všetko prečítané bolo tak strašne neuveriteľné a nepredstaviteľné, že samotný príbeh by mal problém uchytiť sa aj v kategórii „najtemnejšia a najobskúrnejšia sci-fi“.

Prečo takýto silný tón? No jednoducho preto, že autor síce vsadil dej do reality, do priestoru konkrétnej európskej krajiny, ale ja sa zároveň pýtam: kde na svete by sa mohlo stať, že predseda vlády demokratickej krajiny je ochotný prostredníctvom médií očierňovať rodinných príslušníkov prezidenta republiky a neskôr dokonca použiť spravodajskú službu, bezpečnostné zložky štátu a organizovaný zločin na únos syna prezidenta tej istej krajiny, a to aj napriek tomu, že obaja spomínaní ústavní činitelia stáli pri zrode republiky, boli členmi tej istej politickej strany a možno boli v minulosti aj priateľmi? Však toto by sa nemohlo stať ani v hollywoodskom filme.

A v dejovej línii je ešte niekoľko ďalších neuveriteľných faktov:

Napríklad. Nie je možné, aby občania nejakej normálnej modernej európskej krajiny vo väčšine bezvýhradne uverili politickým sľubom, populistickým heslám a hnusným klamstvám jedného konkrétneho politika, aby nasledovali svojho premiéra ako hlúpe teľce a aby ho tak neskonale milovali dokonca aj dôchodkyne, od ktorých by človek vzhľadom na ich vek a postriebrené vlasy očakával skôr vekom preverenú múdrosť.

Ďalej za hranicou fantázie je aj ďalšia absurdnosť, s ktorou som sa naposledy stretol hádam iba v románe Georga Orwela „1984“, v ktorom však bola táto fikcia aspoň uveriteľná. Čenko však čitateľovi ponúka krajinu, v ktorej predseda vlády ovláda väčšinu médií, využíva verejno-právnu televíziu na svoje mocenské ciele, plánovane deformuje kultúru, úmyselne potláča skutočné umenie a na umelecký piedestál vyzdvihuje iba kultúrnych analfabetov.

A autor aj na ďalších miestach fabuluje za orbitu ešte možnej reality, keď sa snaží predstaviť krajinu, kde sú silové a bezpečnostné zložky štátu v rukách jednotlivcov, ktorí ich môžu zneužívať na osobný prospech a aj v politickom boji. Ešte absurdnejšie potom vyznieva autorova snaha opäť pre čitateľa veľmi násilným spôsobom prezentovať tesné spojenie týchto štátnych silových zložiek s podsvetím. Bŕŕŕ. Hovadina veľká ako Brno!

No a nakoniec najneuveriteľnejšie vyznieva vykonštruovaná fikcia o prepojení ekonomických a politických špičiek, ktorá v tomto románe dosiahla až obludno-absurdných rozmerov, keď sa prostredníctvom privatizácie riadenej predsedom vlády dostávajú k štátnemu majetku synovia preddemokratických nomenklatúrnych kádrov, stávajú sa tak absolútnymi zvrchovanými pánmi nad malými finančno-obchodno-priemyselnými impériami a hrdia sa metaforickým pomenovaním – finanční žraloci.

Za najslabšiu časť knihy je však možné považovať záver. Kým v ostatnom texte autor naozaj rozvinul fantastično do maximálnych rozmerov, záver je možné hodnotiť ako odfláknutý. A to hlavne preto, že sa tvári ako happy end, ale v skutočnosti veľmi nevydarený, pretože despotický politik je síce zvrhnutý, ale čitateľ je zároveň nepochopiteľne vystavený surovému nihilizmu, pričom mu je podsúvaný postoj, že ani po zvrhnutí despotu a nastolení demokracie, v tejto krajine nikdy nenastane žiadna kvalitatívna zmena.

Najväčšie rozhorčenie v mojom prípade však vyvolal fakt, že autor vsadil dej svojho fiktívneho románu do reálií Slovenska. Toto je skutočne neodpustiteľné a autorovi by som odporúčal, aby už v budúcnosti nezamoroval takýmto brakom a balastom náš literárny priestor a nech si za tie judášske peniaze od Sorosa kúpi radšej šťastie v nejakej inej krajine.

Na úplný záver treba ešte dodať, že najpravdivejší je asi iba titul knihy a preto je namieste autorovi odkázať: Čenko ty nie si náš, teba zožerieme!

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť