Predsudkom človek neujde. Preto ak vezmete do rúk knižku dcéry prominentných rodičov, ktorá má podľa prebalu čitateľa zaviesť do sveta tvorby ohováračiek a lží, je pochopiteľné, že tieto začnú pracovať na najvyššie obrátky. Zvlášť ak sa k tomu pridá ružová obálka s Kenom napichnutým na kaktuse ako nejaká voodoo bábika. Najjednoduchšie riešenie je dielo odsúdiť ako zbytočná strata času. Lenže Occamová britva môže byť dvojsečná zbraň. Slovenská celebritnosť konči v Hainburgu a Tamara Heribanová, ktorá ma na konte vítazstvo rakúskej Poviedky 2002 (17 ročná), dokazuje svojim románovým debutom, že to nebola náhoda. Gény ale nepustia a ľahkosť štýlu a nesileného humoru ich len potvrdzujú. Ak si myslíte, že to nie nič, čo by stálo za vypichnutie, potom čítate málo slovenských textov zvlášť tých ktoré sa tvária, že sú literatúra.
Predavačky bublín majú na prvý pohľad všetky znaky knihy, ktoré muž nemá dôvod chytiť do rúk. Hlavnou hrdinkou je asistentka šéfredaktorky bulvárneho časopisu Eva Widermanová. O ničom nerozhoduje, varí len kávu, miluje kaktusy a nerozumie ničomu ani sebe. Typická hrdinka románov alá na šťastie sa nezomiera. Jednotlivých 37 kapitol (pokojne by ich mohol byť aj dvojnásobok) tvorí relatívne uzavreté celky so slovníkovou definíciou témy a definíciou Evy Widdermanovej
Chrbtovou časťou príbehy je Evin vzťah k mužom, čo prekvapivé nie je. Potešujúci je fakt, že kniha sa tým nestáva pre mužov nečitateľnou. Eva žije s právnikom Mirom, ktorý je uznávaný ale ona ho neuznáva. Nemajú nikoho, o koho by sa mohli postarať a roky sa už nestarajú jeden o druhého. Žijú len tak. Spolu ale zároveň každý v inom byte. Lebo je to jednoduchšie ako žiť bez seba.Stratégia zvládania
Technika prekonávania stresu. Umenie zaobchádzania so zaťažkávajúcimi fázami. Psychický proces, ktorý nastáva vtedy, keď sa človek nedokáže prispôsobiť podmienkam, ktoré by mal na základe svojich možností zvládnuť.alebo (podľa Evy Widermanovej)
V polievke môjho šťastia pláva toľko vlasov, že ich nedokážem povyťahovať. Ak sa tak stane, zomieram od hladu, pretože polievku už nedokážem zjesť. Neprekonateľný problém je vstať, osprchovať sa, zdvihnúť telefón, či žiť.
Postavy Evinych rodičov sú na prvý pohľad absurdnou karikatúrou pseudointelektuálov. Ale my čo sme zažili ľudí, ktorí si nahrali na kazety špiritistu Anatolija Kašpirovského, vieme svoje. Matka si myslí, že je jeho dôverníčka, lebo sa jej na seanse, ktorú vysielala v 90-tych rokoch verejnoprávna televízia, dotkol. Jej muž je v jej očiach len slaboch, ktorý by bez ruského šarlatána neexistoval. Keď sa Eva potrebuje porozprávať, spýta sa jej matka či čítala nového Murakamiho. Mimochodom, kvalita slovenskej knižky sa totiž pozná aj v tom, ako autor narába s dobovými faktami, zvlášť ak idú viac do minulosti.
Najlepšie kapitoly sú podľa mňa tie, ktoré má autorka zrejme odžité a podpíše ich každý, kto aspoň týždeň brigádoval v nejakom bulvárnom médiu. Spôsob, akým dostane novinár z moderátorskej celebrity informáciu o rozchode, by mohol slúžiť ako manuál pre tých, čo majú na takúto prácu žalúdok.
„Idem o vás napísať článok. Poobede bude zalomený. Chcem vám dať možnosť vyjadriť sa, Ak mi nič nepoviete, máme nadpis „Lietali v drogách?“. S otáznikom, takže to nie je na žalobu. My sa len pýtame. Viete, ide to na titulku. Právnicky je to zabezpečené.“
Až sa najbližšie budete čudovať nad tým, aký zjav vypľula na titulku časopisov alebo obrazovky aktuálna reality show alebo niečo tomu podobné, pripomeňte si pasáž z kapitoly s príznačným názvom Dobrovoľná prostitúcia.
„Ak by sme hypoteticky povedali, že zajtra príde do redakcie nejaký pako a bude o sebe vyhlasovať, že je super kamoš s Madonnou a ukáže vám nejaké spoločné fotky, napríklad z koncertu, tak to bude akože téma na článok?“
„Neviem. Keby mal šťastie na správnych ľudí, tak možno aj hej.“
„Takže za jeden mesiac sa z neho stane celebrita?“
„Ak má šťastie, tak je to možné. Lýdia hovorí, že sú to všetko veľké, farebné bubliny. A bublifuk majú novinári.“
„Dobre, ale čo si o tom myslíš ty?“
„Ja si nič nemyslím.“
„Aha, tak ty si nič nemyslíš.“
„Lýdia hovorí, že je to mašinéria. Vyrobiť, zničiť. Vyrábajú veľké farebné bubliny a potom ich prasknú.“
„To je príšerné,“ hovorí zhrozene Bea.
„Čitatelia milujú ilúzie. Všetci milujeme ilúzie. Žijeme v nich a čím sú väčšie, tým viac sme nimi okúzlení.“
„Predavačky bublín, aké smutné.“
Len v jednom bode prestáva byť Tamarina próza ironická a zamrazí. Keď opisuje epizódu z štúdia vo Viedni, kde bývala s bulimičkou Elisabeth, ktorá jedla žemle namočené v mlieku, lebo také sa najľahšie dávia. Kamarátkou jej bola Srbka Maja, ktorej sa podarilo ujsť z Banja Luky počas najkrvavejšej a najsexuálnejšej vojny v dejinách Juhoslávie.
Ak ste doraz nadobudli dojem, že Predavačky bublín prezentujem ako nejakú zásadnú psychologickú sondu do sveta bulvárnych sektetárok a úspešnosti ich milostného života, treba dôrazne povedať, že v žiadnom prípade niečo také nečakajte. Kniha je príjemné, ľahkoironizujúce čítanie, ktoré sa nehrá na viac než čím je. Nezneužíva ani nepodužíva žáner, nepomáha si nevkusom a vulgarizmami. Ak platí, že ľudia chcú žiť príbehy iných, lebo ich vlastné životy sú nudné, potom ostáva dúfať, že Predavačky bublín budú nasledovať nielen ďalšie knižky Tamary Heribanovej ale podobným smerom sa budú uberať aj iní autori. Takto si totiž predstavujem nádejného spisovateľa v praxi. Čestné pionierske.
Prečítajte si aj recenziu na blogu Martinusu Ťažké je žiť ľahko
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments