Vždy som bola fascinovaná myšlienkou dokumentovania jedného dňa v živote konkrétneho človeka, dvojice, rodiny, či spoločnosti, opakovane, v priebehu dlhého obdobia. Vyber si deň. Vyber si objekt. Každý rok, v rovnaký deň sa vráť k svojmu objetku. Pozoruj. Sleduj. Zdokumentuj. A o rok sa vráť znova. Trocha ako denník. Ibaže fakty nie sú sledované obdeň, ale o rok. Je v tom niečo mystické, niečo tajomné. Keď vidím niekoho každý deň, malé zmeny sú súčasťou veľkých a veľké mozaikou malých – ale ak máte šancu stráviť so svojim objektom pozorovania iba 24 hodín každý rok – koľko toho dokážete vstrebať, koľko pochopiť, koľko pripustiť a koľko odpustiť? A ak k tomu pridáte element obsesie, posadnutosti a túžby po objekte ktorý dokumentujete, máte na stole recept na výbušné dielo.
Táto téma mi vŕtala hlavou tak často a tak nástojčivo, že som sa rozhodla, ak je niekde vo mne schovaná kniha, tak bude mať určite niečo spoločné s touto fascináciou. Smutnou správou je, že, ako som nedávno zistila, niekto medzitým už tú knihu za mňa napísal. Dobrou správou je, že tak urobil skvele.
Tým šťastlivcom je britský spisovateľ David Nicholls a knižka Jeden deň (One day) je jeho tretím románom. Jeho objektom pozorovania sa stali dvaja mladí ľudia – Emma a Dexter. Obaja študenti končiaci univerzitu, Emma s hviezdnymi výsledkami, zarytá ľavičiarka z večne chudobnej rodiny, zanietená bojovníčka za všetko čo verí je dôležité pre tento svet, vrátane svetového mieru a kvalitnej poézie. Svoju prirodzenú krásu skrýva za okuliare a feministické názory. A počas celého štúdia je tak trocha „zaláskovaná“ do Dextera, ktorý o tom samozrejme nič netuší.
Pretože Dexter je ten typ mladého muža, ktorý sa síce ledva preplazí k promócii s podpriemernými známkami, ale je to elegán, z bohatej rodiny, miláčik triedy, arogantný ale šarmantný, očarujúci a načo si ukáže, to dostane.
15. júl 1988. Deň, ktorým sa kniha začína, deň promócií, deň v ktorom sa Em a Dex stretnú na rozlúčkovej párty v Edinburgu, meste, v ktorom študovali, v meste, ktoré majú obaja o pár dní opustiť. Trocha alkoholu, trocha vzrušenia z čerstvých diplomov a skončí to pomerne jasne – v posteli. Dexter dúfa samozrejme iba v jednu vec – prekvapivo, čoho sa mu dostane je dlhá noc strávená rozhovorom, otázkami a diskusiou nad víziou toho, kde si večne filozofická Emma myslí, že skončia o 20 rokov.
Znie to zatiaľ ako klasická ženská literatúra? Na počudovanie tomu tak nie je. 15. júl každého roku sa stane bodom, v ktorom autor opätovne vkročí na niekoľko hodín do života Em a Dexa. Dokumentuje ich život, ich radosť , ich smútok a sklamanie a chyby a prešlapy, ich lásky a ľudí ktorí v ten konkrétný deň stoja po ich boku. Ak ste očakávali, že Emma a Dex skončili spolu po tej prvej noci, tak budete (milo) prekvapení. Knižka nesleduje ich osud ako dvojice, ale ako dvoch individualít, ktoré síce gravituju k sebe ako dve planéty, spojené jedným orbitom, ktorý z času na čas spôsobí ich zrážku, ale ich postavenie nikdy nie je také priaznive, aby sa zase nevymkli jeden druhému z gravitačného poľa a pobrali sa ďalej svojou predurčenou cestou.
Mnohí považujú túto knižku tak trocha za komédiu. Ja ani veľmi nie. Áno, je prešpikovaná tradičným hláškami v štýle (čierneho) britského humoru, ale knižka je to celkom (aj) smutná. Každým ďalším rokom, každým ďalším sklamaním, stratou viery v ďalší ideál je jazyk, ktorý autor používa, zrelší, opatrnejší a …smutnejší. Aj tie najkomickejšie situácie majú v sebe trposladké uvedomenie si faktu, že smiechom často zakrývame to nevypovedané, nepríjemné, bolestivé – alebo len zahanbujúce, že náš život sa nevyvíja tak, ako sme si to predstavovali počas nocí našich promócií.
Happy end? Neviem. Najprv trocha áno a potom ani veľmi nie. Kniha končí 15. júla 2007. Ak patríte k ľuďom, čo sa nevedia dočkať rozuzlenia a v strede knihy sa narýchlo prelistujete na posledné stránky, v tomto prípade je to celkom zbytočné. Vyvrcholenie príbehu je o pár kapitol skôr a posledné stránky vám toho veľa nepovedia – a určite vám nedajú odpoveď na otázku, či Emma a Dex patria alebo nepatria k sebe.
Kniha je napísana s citom, s nostalgiou a smútkom nad rozdielom našich dvoch realít – tej, kým sme a tej, kým sme chceli byť, keď sme boli možno tak trocha naivne, ale presvedčivo plný ideálov o tom kde budeme o rok, o desať, či o dvadsať. Príbeh je to možno trocha viac o priateľstve a lojalite ako vášni a láske a namiesto posteľných scén, ku ktorým by sa dopracovala pri podobnej téme nejedna harlekýnka, sa dočkáte skôr úvah o (ne)úspechu, rodine, alkohole, vernosti a nevere, povrchnosti a monotónnosti dennodenného života a kariéry. Vzhľadom k tomu ako je kniha písaná, rýchlými momentkami, zachytenými v jeden deň každého špecifického roku, nikdy nie je čas sa nudiť, a je skoro nemožné nájsť časť, pri ktorej knihu odložíte a poviete si, že ju dočítate zajtra. Nie, Jeden Deň je kniha, ktorú nechcete čítať zajtra, chcete ju čitať tu a teraz, chcete hltať jeden 15. júl za druhým a keď sa prepracujete k tomu poslednému, aj tak ju nechcete pustiť z rúk a zúrite na autora, že kniha neskončila podľa vašich predstáv. Pretože mám pocit, že nech ste hocikým, romantikom či cynikom, či sofistikovaným pravidelným hltačom kvalitných kníh – záver asi neuspokojí úplne nikoho.
A pre mňa tak zostalo iba pár poriadne slaných sĺz cez smiech (tam kde kniha zaťala do živého) a veľká dávka žiarlivosti, že som tú geniálnu, úplne pohlcujúcu a technicky skvelo zvládnutú knihu nenapísala ja osobne. Pretože takto nejako som si ju predstavovala. Tú moju knihu. A tak teda je tu aspoň (tak trocha) recenzia. O tom, kým by sme chceli byť a kým nakoniec sme.
Premeny ženy nájdete aj na Facebooku a Twitteri
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments