Ako sa skáče cez kozu (15. časť)

Kapitola 8

Ako som si hľadala svoje miesto
(Upozornenie: Text nevhodný pre milovníkov vidieka)

Jedna moja kamarátka tvrdí, že každý z nás má na Zemi miesto, ktoré mu je súdené.
Ona tak vraj raz zablúdila do Londýna a hneď vedela, že práve tam sa mala narodiť. Lenže keď pracujete na slovenskom úrade platenom zo štátneho rozpočtu, ťažko môžete zbaliť fidlátka a povedať rodine „deti, od zajtra bývame na Baker Street“. A tak to žieňa s noblesou anglickej dámy doteraz popíja čaj o piatej v istom oravskom mestečku, čím sa zaraďuje v tomto regióne medzi horných desaťtisíc.21)

Podľa tejto teórie som strávila prvých pár rokov svojho života na absolútne nevhodných miestach.
Vždy som sa čudovala, prečo sa zvyšok národa rozplýva nad krásou slovenského vidieka a je celý bez seba, keď vidí na poli kravku spásať trávu, či počuje o štvrtej nad ránom kikiríkať kohúta.
Verejná mienka vraví, že na vidieku sú si ľudia bližší, a že panelákovým sídliskám vládne anonymita, kde sused nepozná ani najbližšieho suseda.

Otázka prvá: Už ste videli dnešnú dedinu trebárs uprostred dopoludnia?
A teraz v duchu zaostrite zrak na detaily – vidíte tam aj NEJAKÉHO (fakt hocijakého) človeka? Figu. Naše dediny sú dnes bez života a espritu. Zazriete cez plot akúsi dievčinu, ktorá hádže kočiarom s nebohým dieťaťom z jedného konca dvora na druhý a spýtate sa, kde bývajú, povedzme, Bulákovci. Čo urobí ona? Kuká sa na vás na modro natretými viečkami, a úst sa jej derie odpoveď, že možno na tamtom konci dediny, tam ona totiž veľmi nechodí.
Drvivá väčšina obyvateľov tých domov sú tetky na dôchodku, ktoré celý život robili na družstve a zvyšky ich detí, ktoré nerobia nikde, lebo družstvo sa rozpadlo. Ostatní sú na týždňovkách v Nemecku alebo aspoň v Bratislave. Stretávajú sa akurát na omši v kostole.
Celá kultúra spočíva v kultúrnom dome, ktoré je epicentrom sobotňajšej zábavy.

A teraz otázka druhá: Už ste boli na dedinskej zábave?
Skúste si predstaviť asi stovku ožratých chlapov, ktorí sa cápajú po odfarbených blondínach pubertálneho veku, aby spolu skultúrnili kachličky toalety onoho kultúrneho domu. Do toho si namixujte pach vajglov namočených do bieleho vína. Jediný obchod je zmiešaný tovar napojený na krčmu, ktorý má otvorené každý deň od siedmej ráno do desiatej a každý druhý deň aj od pol štvrtej do siedmej. Pečivo majú iba ráno a výber zubných pást pozostáva zo Stomatexu a Kolgejtky (to je akože výdobytok trhovej konkurencie). V miestnej krčme, pardón, reštaurácii stojí výherný automat a káva je taká odporná, že ju preventívne striedate so slivovicou, aby vám neprišlo zle.
V dedine je len škola do štvrtej triedy, druhý a tretí ročník je spojený pre nedostatok detí. Tie staršie chodia do školy ku susedom, vstávajú o piatej, aby sa stihli narvať do autobusu.
V nedeľu nesmiete vešať ani prádlo, aby vás babky neohovorili a tak sedíte pri telke, do ktorej ide nejaký opakovaný Senzus, čo chytáte len vďaka satelitu na streche. Internet majú len na mestskom úrade a na ňom hrá hry ekonómka v čase, keď nemusí odovzdávať výkazy o plnení rozpočtu obce.
Nedajbože, aby na vás prišla choroba. To musíte počkať na jeden z dvoch ranných autobusov SAD, pretože ostatné linky už dávno zrušili.

Jasné, príroda je krásna. Akurát, keď prší, všade je kopec blata a vylomíte si nápravu svojej trikrát do roka používanej škodovečke, lebo na opravu dier na ceste nie sú peniaze (po slovensky – žiadny papaláš vo vašej obci nežije). V zime sa pre záľahy snehu nedá dostať ani von, ani dnu, najprv sa musia odpratať cesty, ktoré mali to šťastie, že nejakého papaláša vyfasovali.
Toto je predstava pokojného vidieka?

Ako dieťa som neznášala tento obyčajný ničím nevzrušujúci život bez filmov, kníh, krásnej hudby a ľudí plných ideálov. Nenávidela som slepačie hovienka na dvore a už vôbec som nemohla cítiť septembrové hromadné vykopávanie zemiakov.
Na dedine som sa narodila. Do mojich piatich rokov sme všetci bývali v dome u starej mamy spolu s kompletnou zostavou domácich zvierat. Z tej doby som si uchovala fóbiu voči husiam, ktoré majú jediné spoločenské poslanie, a to štípať malé deti do nohy. Nešlo však len o prítomnosť domácich zvierat či drevený záchod na dvore, kde babka namiesto toaletného papiera, ktorý poznáme dnes, používala kúsky starých novín. Ja som chcela byť princeznou a tie na záchod predsa nechodia (aspoň v žiadnej rozprávke o tom zmienka nie je). Na vidiek som jednoducho nepatrila.
Rok pred povinnou školskou dochádzkou sme zanechali starú mamu, vdovu po partizánovi Jozefovi, napospas dedine. Rodičia ma však naďalej v záujme svojho pokoja a nedostatku riadnej dovolenky pravidelne vysielali počas prázdnin k starej mame a ja som trpela. Moje sestry lietali s dedinskými chlapcami po ihrisku a hrali s nimi futbal, aj som celé leto preležala na starkinom gauči s knihami o Angelike, ktorá behala po Versailles a nemusela sa obávať, že stúpi do výkalu nejakej zblúdenej kozy. Už vtedy som si začala klásť filozofické otázky typu „prečo práve ja musím trčať na mieste, kde je nekonečný pokoj a jediný zvuk vydáva ten nechutný kohút?“. Bola som predsa mestské dievča.

Naše mesto malo len asi desaťtisíc obyvateľov, no cítila som sa v ňom ako v New Yorku.
Mestské kino, hrávalo každú stredu a sobotu nejaký dokonalý film. Keď sa k nám dostala Pomáda, boli sme v siedmom nebi. Ja sama som ten muzikál videla osemkrát a pesničky z neho som sa naučila naspamäť. Stále to však nebolo nič oproti Táni, ktorá mala rekord 29 (slovom dvadsať deväť) a dokázala identifikovať aj farbu Travoltových ponožiek v scéne, v ktorej opravoval auto.
Namiesto zábav sa v meste robili diskotéky. To bola iná pasta! Bola som na takej diskotéke síce iba raz, lebo som musela štrikovať dečky a otriasanie v kruhu v jednom rytme ma až tak nebralo, ale aj tak to bol pre mňa veľký svet. Miestny diskžokej v hviezdičkovanej košeli bol aj hviezdou mestečka a dievčatá považovali za česť, keď sa im privravel sám od seba.
Obchody boli s výnimkou obedňajšej prestávky otvorené každý deň až do piatej poobede, a to nevravím, že v centre sa týčil unikátny zjav – obchodný dom! Domáce potreby som navštevovala pravidelne vždy cestou zo školy, bola som schopná stráviť celé poobedia obzeraním gombíkov a zástavoviny v oddelení látok.
V nedeľu sme s ostatnými dievčatami vybiehali do centra. Otvorená bola síce iba cukráreň a po nájazde účastníkov doobedňajšej omše ostali v ponuke už len suché linecké koláčiky a žltá malinovka v sklenenej fľaši, ale stretávali sme sa tam ako keby to bolo korzo. Ofučaná namaľovaná predavačka nám za sedemdesiat halierov do kornútka natočila zo stroja malú pistáciovo-vanilkovú zmrzlinu (na veľkú sme nemali), a my sme boli v siedmom nebi aj bez kostola. Poobede ste v meste stretli už iba mládež nášho pubertálneho veku, ostatné vekové kategórie totiž sledovali nedeľný Film pre pamätníkov a Sejdeme se na Vlachovce.
Ono vôbec boli nedele v čase mojej adolescencie neskutočne nudné. „Fotrovci“ (ani neviem, hovorí sa tak rodičom aj dnes?) vylihovali po veľkolepom rezňovom alebo kuracom obede vo fotelkách a počúvali v rádiu reláciu Pozor, zákruta. Nehovorím, že som ten program nemala rada, dokonca sa v nej zhruba dva razy za hodinu vyskytla nejaká západná hitovka, ale ja som v tom čase musela umývať mastné zvyšky obeda z tanierov. Mydlila som so zatvorenými očami taniere, hrnce a príbory vyťahované na svetlo božie len v nedeľu dúfajúc, že utrpenie mladej Mrožovej skončí skôr, ako sa z magľajzu vo výlevke stane odporná smradľavá masa (ešte sa niekto čuduje, že som si ako prvú do nového bytu obstarala umývačku riadu?). Hneď na to ma rodičia vyslali do izby s otázkou, či už mám spravené úlohy na pondelok a moje pubertálne hormóny vážne uvažovali o výbuchu. Chcela som dosiahnuť v živote viac, mestečko s cukrárňou a jedným kinom mi zrazu pripadalo pritesné.


21) To mesto má podľa posledného sčítania 9987 obyvateľov, takže medzi horných desať tisíc patria všetci, vrátane dvoch bezdomovcov bývajúcich pri teplovodných rúrach.

Pokračovanie nabudúce. Trpezlivý čitateľ sa v ňom dozvie, prečo som vidieku dala ešte jednu (poslednú) šancu a prečo milujem zvuk splachujúceho záchodu u susedov.


Prehľad doteraz vydaných častí Kozy:
* 1 * 2 * 3 * 4 * 5 * 6 * 7 * 8 * 9 * 10 *
* 11 * 12 * 13 * 14 * pätnásta * 16 * 17 * 18 * 19 * 20 *
* 21 * 22 * 23 * 24 * 25 * 26 * 27 * 28 * 29 * 30 *
* 31 * 32 * 33 * 34 * 35 *

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť