Pokračovanie predchádzajúcej kapitoly.
Pred maturitou som zistila, že v tomto zapadákove sa veľká sláva urobiť nedá.
V miestnych chlapcoch, chlapoch a mužoch som videla buď nevychovancov alebo ožranov (prepáčte za to expresívne podanie, mala som sotva osemnásť a oni fakt strašne chlastali).
Nik necítil potrebu čítať veľké romány o filozofii a zmysle života, málokto z nich si kládol otázky typu kam smerujeme a čím budeme…
… a všetci poznali moju story s kozou.
Naše jediné gymnázium bolo síce nesmierne pokrokové, ale hlavne príliš malé, a tak všetci o všetkých vždy všetko vedeli.
Musela som preč z miesta plného malomeštiactva a drbov.
Chcela som lietať.
Chcela som sa odstrihnúť od mastného riadu a otravných nedelí strávených pri dychovke.
Urobila som prvé vlastné životné rozhodnutie (ak nebudem brať do úvahy rozhodnutia o použitej vzorke na dečkách).
Prihlásila som sa na vysokú školu do hlavného mesta.
Matka mi nabalila plnú tašku kompótov a bavlniek na dečky s nádejou, že po vyučovaní zasadnem k štrikovaniu. Mlčanlivý tato mi strčil do ruky päťsto korún, za ktoré som mala zaplatiť mesačník na električku, celodennú stravu, poplatok za internát a dve kiná mesačne22).
Obaja ma naložili do nočného rýchlika, utreli si slzu z oka (mama s príslušným teatrálnym smrkaním do vreckovky, otec tajne akoby mu tam padla len smietka) a ja som zamávala opustenému hniezdu.
Viete, bola som vtedy strašné trdlo.
Vôbec som si neuvedomila, že idem v kupé sama nočným vlakom, že na mňa v každej stanici číha chlípny úchylák či zlodej, čo ma chce zneuctiť či mi ukradnúť vzácnu päťstovku. Zaspala som spánkom nevinných panien a dodnes mi je záhadou, prečo ma vlastne nikto nechcel znásilniť.
Sotva som nadránom vystúpila na stanici, už ma bral dav akýmsi smerom, nestačila som si ani vydýchnuť. Vypľulo ma to pri stánku s novinami, zložila som dvadsaťkilový batoh s kompótmi a bavlnkami na zem a vytiahla mapu.
Trvalo mi tri hodiny, kým som:
- našla na mapke adresu internátu,
- zanalyzovala cestovné poriadky autobusov a električiek,
- vrátila sa s batohom späť ku stánku, kde nemali lístky na autobus,
- prešla s batohom pol kilometra pešo na ďalšiu zastávku, kde mal byť automat na lístky,
- zistila, že nemám drobné do automatu,
- počkala asi dva spoje, kým sa našiel nejaký cestujúci, čo mi mal rozmeniť päťstovku na mince,
- si kúpila lístok,
- počkala asi tri spoje, kým prišiel taký, do ktorého som sa bola schopná vtlačiť aj batohom, kompótmi a bavlnkami,
- vystúpila o zastávku neskôr ako bolo potrebné,
- vrátila sa späť o päťsto metrov,
- zistila, že ulica Odbojárov a Odborárov nie sú jedna a tá istá,
- nastúpila na iný autobus,
- skončila opäť na tej istej stanici, s tým istým batohom a so slzami v očiach.
Toto mal byť môj svet – ľudia, obchody, nedeľné promenády po uliciach centra, zmrzlina v cukrárni a každý večer kino… zatiaľ som tam stála ako maľované vráta a premýšľala, ktorý diabol mi vnukol myšlienku, že tu je ten raj.
Keď som o pár hodín neskôr vstupovala s čerstvým ubytovacím preukazom do internátnej izby, nemala som silu vnímať, že môj nový „domov“ pre štyri osoby má dvadsať metrov štvorcových, že nábytok má svoje najkrajšie roky už tridsať rokov za sebou, a že záchody a sprchy sú kdesi o poschodie nižšie.
Aklimatizácia netrvala dlho. Už na druhý deň som slávnostne vyliezla do ulíc, kde rinčali okrúhlučké žltočervené električky a cukráreň ponúkala až tri (!) druhy zmrzliny.
Prechádzala som sa po obchodnom dome Prior a pohľadom láskala látky uložené v rade na pultoch. V galantérii pri gombíkoch a stužkách mi opäť vbehli slzy do očí.
V meste, pre ktoré som sa narodila, som strávila päť rokov.
Neprekážali mi tlačenice v mestskej doprave či dlhé rady v školskej jedálni, nechýbal mi ani nudný pokoj vidieckeho víkendu.
Zbožňovala som prechádzky po centre. Stretávala som v ňom ľudí, čo hovorili po anglicky či španielsky, videla som roztopašných študentov, elegantných dôchodcov či známych hercov z telky. Nemohla som sa nabažiť divadla, dokonca som prvý raz v živote videla operu (no dobre, priznám sa, aj posledný).
Na internáte to žilo do polnoci, miestne rádio chrapčavo vyhrávalo západné hitovky celé dni… a v nedeľu? V nedeľu sme vstali a rovno sme sa naobedovali v jedálni spolu s rovnako strapatými, v teplákoch odetými spolužiakmi. V ponuke boli zvyčajne štyri jedlá (kura s ryžou, kura so zemiakmi, rezeň s ryžou a rezeň so zemiakmi) a potom čapovaná kofola v neďalekej krčmičke plnej študentov a miestnych intelektuálov.
Moje súkromie sa odohrávalo niekde medzi molitanovým matracom erárnej postele a nočným stolíkom s nápisom „Neuč sa, život ťa naučí„, do sprchy sme chodili zásadne vo dvojici, aby mal kto strážiť dvere s vylomeným zámkom… napriek tomu som bola šťastnejšia ako v rozľahlom dome starej mamy so šiestimi izbami, ktoré sa vždy zamykali a odomykali pred návštevami.
A aj tie štrikované dečky mi boli zrazu nejako zvláštne ukradnuté.
xxx
Doteraz nerozumiem, čo sa mi to udialo v hlave, keď som sa opäť a dobrovoľne odsťahovala už ako pani Kozová do malého mesta na periférii.
Žeby to bol dôsledok mojej romantickej povahy nadupanej citátmi z tajného denníčka vedeného medzi trinástym a osemnástym rokom života?
Alebo to spôsobil pohľad cez povestné ružové okuliare, ktoré vešajú na nos všetkým trhnutým žabkám pochybní anjeli so šípmi v paprčkách?
Sprostá som bola riadne, je to jasné.
A zaľúbená…
22) Dnes by ste si za to kúpili pizzu, džús a ostalo by vám aj na jedno kino. Ale určite nie 3D.
Do prčíc, nevyzerá to teraz ako hundranie bezzubého storočného dôchodcu nad starými dobrými časmi?
Do prčíc, nevyzerá to teraz, že som urazila bezzubých storočných dôchodcov?
Ešte to neskončilo, priatelia 
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments