Čitateľský nedenník

Mýtus o dedičnom hriechu

By Jozef Kuric
3. februára 2011

Mýtus je tradičný rodový epický útvar, ktorý by mal vysvetľovať vznik, pôvod a podstatu nejakého prírodného alebo sociálneho javu. Podľa religionistov mýtus dáva odpoveď aj tam, kde nie sú žiadne otázky, pretože vo svete mýtov sú už odpovede vopred dané. Pre mýtus je okrem iného ešte typické, že jeho pôvod je anonymný, vždy je výsledkom kolektívnej pamäti a je akýmsi súborom a odzrkadlením predstáv konkrétneho ľudského spoločenstva na svet, ktorý ľudí obklopuje.

S konštatovaním o anonymite a kolektívnosti by sa dalo súhlasiť, keby v ľudskom svete nevzniklo aj niekoľko čisto literárnych mytológií napríklad zo Stredozeme a Zemeplochy, vytvorené kreatívnymi jednotlivcami. Na niečo podobné si v knihe „Satanove dcéry“ trúfol aj slovenský básnik, dramatik, prozaik, scenárista, režisér a v neposlednom rade aj herec Viliam Klimáček. Podarilo sa mu stvoriť skutočný mýtus (mytológiu) o vzniku ľudského sveta, s ktorým sa čitateľ zoznamuje najskôr dosť netypicky prostredníctvom obalu z kindervajíčka a jednej zberateľskej kolekcie kovových figúrok bohov, ktoré sa ukrývali v žltých kapsulách týchto maškŕt s prekvapením. Neskôr sa čitateľ zoznámi s celým mýtom v oveľa poetickejšej forme, a to prostredníctvom spevu granátových jabĺk. Tieto exotické ovocné plody pochádzajú priamo zo sveta mýtu, zo stromu večného života, no toho času sú uväznené v nádherne spievajúcom kompóte, ktorý sa volá Uriel.

Práve Uriel je spojkou medzi dvoma svetmi. Medzi svetom mytologickým (záhadným a nepoznateľným) a reálnym, v ktorom žije človek – obor Tóno. Tóno zbiera hračky z kindervajíčok, pracuje ako ošetrovateľ v sanatóriu (no v skutočnosti je dozorca v nejakom totalitnom väzení) a je jediným potomkom pomäteného otca, ktorý raz v záchvate šialenstva napísal nádhernú knihu o nešťastnej láske. Práve v Tónových rukách sa kompót Uriel mení na spievajúceho trubadúra, ktorý spieva o mytologických bytostiach, stvoriteľoch sveta.

A Uriel spieva naozaj nádherne: „Neboli to, čomu ľudia hovoria muži a ženy. Boli aj mužmi aj ženami zároveň, ale pritom boli aj ďalšími mnohými. Spolu boli plemenom siedmich pohlaví, v ktorých klíči semeno nesmrteľnosti. Ich telá boli vyššie než telá ľudí a nemali vlasy na žiadnom mieste, ani tie, ktorým sa hovorí chlpy. Natierali sa žiarivým olejom, ktorý im dodával žiaru aj v noci.“

A Uriel nôti ďalej:

„Aj keď všetci vyzerali rovnako, predsa si neboli rovní. Medzi Žiarivými mali najvyššiu moc tí, ktorých voláme len Žiariví. Menšiu moc a povinnosť slúžiť im mali tí, ktorých voláme Strážcovia.“

Tieto bytosti putovali krajinou a stretávali skupinky ľudí, obyvateľov jaskýň a kožených šiatrov, ľudí odetých len do kožušín, ktorí sa pri styku s ich žiarou vrhali do piesku a klaňali sa im. Žiariví potom vytvorili to, čo ľudia nazývajú celé veky Eden a poverili strážcov, aby ľudí vzdelávali v siedmich umeniach: staviteľskom, chovateľskom, pestovateľskom, liečiteľskom, hvezdárskom, písomnom a dušehojivom. Strážcovia však počas tohto zbližovania sa zatúžili vidieť ľudské dcéry častejšie ako bolo potrebné a tak neskôr došlo aj k premiešaniu krvi a zrodili sa obri. Títo kríženci sa stali zdrojom konfliktu medzi Žiarivými a Strážcami a neskôr aj príčinou pádu Strážcov. Padlé bytosti zatúžili po pomste, no nepotrestali len ľudské príťažlivé a žiadostivé dcéry, ale celé ľudské pokolenie.

A Uriel ticho spieva:

„Zvrhnutých Strážcov viedol ten, ktorý dostal meno Azazel (ľudia mu hovorili Satan). Práve Azazel si všimol, že ľudia, ktorých tak strašne nenávidí, radi pestujú šieste z umení, ktoré ich kedysi sám učil, a to umenie písať. Azazel a všetci zvrhnutí Strážcovia sa rozhodli pomstiť ľuďom práve tým, že ich v tomto umení budú podporovať“.

A tak na ľudí doľahol strašný dedičný hriech, posadnutosť písaním. Podľa kompótu z granátových jabĺk tento strašný trest postihol veľa ľudí, pretože málokto je tak ohrozený na duchu ako človek, ktorý často a rád zveruje svoje myšlienky na hárky papiera, alebo do textového editora, ako to robím práve ja.

Slovami Uriel:

„Príliš mnoho synov a dcér bolo písaním zbavených rozumu a ďalší za svoje knihy skončili na ohnivej hranici. Strážcovia sa radovali a pomsta ich napĺňala“.