(Varovanie: Toto nie je hodnotná literatúra.)
Združení fanklubového typu vzdávajúcich hold telovýchovnému náradiu je v dnešnej dobe ako šafranu. A pritom kozy, kone, kruhy a iné nástroje diabla číhajú v náraďovniach pri telocvičniach základných a stredných škôl aj v 21. storočí. Potreba pripomínania si nástrah, ktoré na nás vďaka týmto inštrumentom číhajú je umocnená faktom, že sa s nimi dá ublížiť si aj pod vašou vlastnou strechou. A že pri skákaní cez švihadlo hrozí relatívne malé riziko zranenia? Neverte všetkému, čo čítate, priatelia.
Narodila som sa v máji roku 1989. Štyri mesiace na to stála väčšina kolegýň mojej mamy zo Slovenského ochranného zväzu autorského na Hlavnom námestí. Vraj spievali Sľúbili sme si lásku a štrngali kľúčmi. Pravdupovediac, veľmi si to nepamätám.
Bolo to obdobie, keď si moji vtedy viac ako 40 roční rodičia namýšľali, že niečo so mnou nie je v poriadku. Obaja mali za sebou jedno neúspešné manželstvo a syna. Po ôsmich rokoch randenia a roku v zväzku manželskom prišla babičkám Eleonóram na svet vytúžená vnučka. Eleonóra Švihadlová. Áno, aj tu sa kadejako sľubovala láska.
Vraj sa vtedy kadečo vybavovalo, kadečo sledovalo, kadečo písalo. Ja som si v tých časoch spokojne odgrgávala, mama na mňa prala plienky a všetci sa divili, že čo ja toľko spím. Vraj ma často budievali, lebo inak by som zostala sprostá. Inak ma všetci sledovali, kadečo so mnou vybavovali a písali mi kadečo do zdravotnej karty.
Za jeden rok som vraj stihla mať snáď polovicu neduhov, ktoré sa spomínali v otcovom Vademecum medici. Alebo maminej zdravovede. Teda, môj otec je zubár a 90% mi z tých tragédií diagnostikoval on.
Pokiaľ nie je aspoň jedným z vašich rodičov lekár (lepšie povedané zubár) nikdy nezistíte, že polovici chorôb ktoré ste kedy mali, vôbec netreba venovať pozornosť. Veď rozchodiť sa dá zápal pľúc, angína, či dokonca zlomená noha. Zyrtec, viac pohybu a Sanorin sú liekmi na všetko od zápalu šľachy v ramene až po boreliózu. (Dobre, preháňam.) A navyše, polovicu chorôb, o ktorých si váš rodič myslel, že ich máte ste v skutočnosti nikdy nemali.
Zatiaľ, čo otec plomboval niekomu pravú dolnú päťku, moja mama ma (opäť) celá vystrašená (zas) doviedla k nejakému tatkovmu bývalému spolužiakovi na prehliadku. Asi za to môže Božia prozreteľnosť alebo niečo iné, v čo sa vtedy verilo, ale stalo sa, čo sa malo stať už dávno. Onen tatkov bývalý spolužiak sa ku mne naklonil a povedal: „Povedz mame, že ty si úplne zdravá, chodiť budeš. Len si dlhá.“
A tak som okrem povinných očkovaní, prepichnutia uší1, ovčích kiahní a iných záležitosti tomu podobných k lekárovi nepáchla. Až raz…
U nás doma vždy boli minimálne traja psi, päť mačiek, rybičky a od istého času aj mladší brat. V deň keď ho priniesli domov som sa vraj k nemu postavila a povedala: „Ahoj, ja som tvoja sestra.“ 2 Vzhľadom na moje vtedajšie komunikačné schopnosti to bol výkon hodný Oskara.3 A asi som chcela po narodení mladšieho brata znova zaujať alebo čo. Začala som byť alergická snáď na všetko (znova raz domáca diagnostika). Zaviedli ma k lekárke, ktorá do mňa vpichla asi 20 ihiel (10×2 predlaktia) a niečo sledovala. Ani som nepípla. Písal sa rok 1993*, rozprávala som sa iba so psami, hojdala sa na hojdačke, robila zle bratovi a kreslila ako najatá.
Dieťa bolo v našich končinách ojedinelý úkaz. Bola to predsa záhradkárska oblasť hlavného mesta s dolnou vekovou hranicou 40. Všetci sa už detí snažili zbaviť. Neviem, či sa niekto snažil nejaké po večerných správach aj plodiť (a keď aj , tak potom na prázdno, však no viete…), mladé rodiny sa tu tiež moc nevyskytovali. Prvý stret s inými bytosťami môjho veku bol preto ohromným šokom. Asi takým ako keď ma v tej škôlke postavili na lavičku a kázali po nej chodiť.
Dedo Večerníček zažínal hviezdičky pred Večerníčkom o škôlke na Šťastnej ulici so smutnými deťmi. A čo čert nechcel, mňa naši zapísali do škôlky, čo stála na ulici, čo sa volala Veselá.
V ďalšej časti sa dočítate ako účinne potlačiť v deťoch ekologické cítenie, prečo sa nerozprávame so Simonkou, nemáme radi Beátu (bijeme ju) a robíme zle Paťkovi Gajdošovi. Priložený bude aj návod ako sa odsťahovať k pani učiteľke Evičke a pripraviť na veľkú výpravu za neterou do Ameriky , keď máte päť.
____________________________________________
1Moje prepichnutie uší je legendárne. Revala som vraj ešte dva dni po. Otec mame nadával do tyranov.
2V istom životnom období som zvažovala, či by ho boli odniesli, keby som sa k nemu neprihlásila. Asi nie. A chvíľu som to ľutovala. Vtedy som ešte nevedela, že vaši bratia sú jedinými chlapmi na svete, ktorí vás chcú skutočne chrániť, vyrastali tam kde vy a máte medzi nimi výnimočné postavenie ak ste jediné dievča.
3Na toho Oskara stále čakám.
*Neviem, prečo mali naši záľubu v plodení detí počas významných rokov. Asi aby sa nám ľahšie učil dejepis. Starší brat mal asi traumu z toho, že sa narodil v roku 1977 a preto sa tak do toho dejepisu zamiloval.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments