Niektoré veci sa jednoducho nemenia. Celé generácie detí sú v škôlke nútené natláčať cestoviny do plastelíny, ktorú predtým natlačili do vrchnákov od zaváracích pohárov. Za čias rozbitných vianočných gulí nosili deti do škôlky vedľajšie účinky bitiek s bratom pod stromčekom. Potom sa tie gule načisto valčekom vaľkajúcim po igelitovom vrecku v rukách učiteľky premenili na prach. A deti potom kreslili lepidlom po papieri a sypali naň ten guľový preparát. A v lete sa na lepidlové čarbanice zas sypal piesok. V škôlke na ulici Veselá tomu nebolo inak.
Po prvých rokoch strávených s ľuďmi, ktorí ma posielali do vedľajšej izby a potom sa strašne smiali (až časom som zistila, že nie na mne, ale na oplzlých vtipoch) bol pre mňa stret s tvormi môjho veku skutočným šokom. Veď už na druhý deň som vyhlásila, že do žiadnej škôlky nepôjdem, lebo som tam už bola. Ale mama nakoniec vyhrala. Navliekla ma do tých béžových pančúch, čo mali vzadu dve čiarky a vpredu jednu, a s obliekaním skončila až keď mi zapla bundu. Vraj ideme len na prechádzku… V ten deň som mojej matke prestala na 100% dôverovať a vyhlásila som odsťahovanie sa z domu za to, že ma znova strčila k tej tlupe kde boli všetci odo mňa nižší. Boli divní. Už v ten prvý deň som si však vytipovala čiernovlasú učiteľku Ivetku. Večer som teda do lienkového batoha z rakúskeho Metra* zbalila Buvíka (žltý plyšový pes, tiež z rakúskeho Metra), nálepku zo žuvačky, nejaké farbičky a vybrala sa nasťahovať k Ivetke. A všetci sa na mne zase smiali. Tak som si sadla pred bránu a začala plakať.1 Prišiel ku mne jeden z našich psov a vtedy mi bolo jasné, že nikto okrem tej feny mi asi nikdy nebude rozumieť.
Nerozumela mi ani tá mladá blonďavá vychovávateľka, čo u nás vtedy bola na praxi. Mali sme kresliť les. A ja som nakreslila les, ale ku každému stromu som prikreslila smetný kôš. Povedala mi, že tak predsa les nevyzerá. Môj argument, že viac košov znamená menej papierikov v lese neakceptovala. Následne na to Simonka vyliala celú jej vodu na štetce na môj výkres. Postavila som sa, vlepila som jej facku a tento bod považujem za smrť môjho ekologického cítenia.
V tej škôlke som zomrela ešte veľakrát. Napríklad vtedy, keď vedela Beátka zahrať Kohútik jarabý na klavíri a ja nie. Ju za to chválili a mňa nie. Tak som si znova sadla na zem, poplakala si a keď som si všimla, že ma všetky učiteľky ignorujú, šla som jednu preventívne Beátke streliť. Vtedy už vychovávateľky hodili vážnu reč s mojimi rodičmi, že stále len kreslím a potom fackám len tak iné deti, že by sa mali so mnou porozprávať. Vlna behania za psychológom s každým deckom, čo nevedelo v predškolskom veku písať , keď ho predsa rodičia považovali za geniálne ma minula a tak mi len naši povedali, že to sa nerobí. A tak som deti už nefackala, a naši ma za to zapísali na výtvarnú. Bolo to skvelé, bola som tam najmladšia a stále sme kreslili fľaše, ruky, oči alebo ucho alebo nos alebo ústa, a neskôr seba navzájom. Vrcholom mojej maliarskej kariéry bol výkres, čo visel spolu s ostatnými na tabuli Miestneho úradu Vrakuňa a mne začali byť celé Beátine Kohútiky jarabé ukradnuté.
Beátka však zďaleka nebol jediný problém. Hlavným problémom bol ten „iba chalan“ Paťko Gajdoš. Bolo skvelé naháňať ho po dvore, naťahovať mu traky a kradnúť farbičky. Mal totiž také tenisky, čo im blikali podrážky keď behal. No nedonúťte ho nejakým spôsobom rozbehnúť sa… už len kvôli tej šou. A tak sme ho naháňali a naháňali až sme si rozbíjali kolená. Len ja som stále nič rozbité nemala. Bolo mi celkom ľúto, že nemám takýto imidžový doplnok.
Ale moje modlitby boli vyslyšané a ja som raz bežala cez bráničku, držala Ivetku za ruku (teda bežala so mnou) a zrazu sme sa obe rozpleštili. (Potkla som sa o taký ten dzindzik, čo sa doňho kotví veľké krídlo brány) Štyri stehy na brade, uverili by ste? Štyri stehy! – Ale z tých som sa vytešovala až keď sa mi uráčilo prestať napodobňovať piatkovú skúšku sirén.
Neviem prečo, ale podobne som sa rozrevala aj vtedy, keď mi naši oznámili, že môj brat má dcéru, že som teta. Potom sa začali diať také divné veci. Napríklad sme šli do Ameriky. Ale len ja a mama. Ale o tom až nabudúce.
_____________________________________________
*Chodiť do rakúskeho Metra bolo v tých časoch asi také moderné ako sú dnes vstavané skrine. Moja mama mala v pase toľko pečiatok od Rakúšanov, že ak by si vypýtala od Billa Gatesa za každú jeden dolár, bola by som ochotná uveriť, že Bill by čoskoro vyhlási krach.
1Sadnúť si na zem a začať plakať vždy vyriešilo väčšinu problémov. Vždy niekto prišiel, prihovoril sa a všetko napravil. Až do momentu, keď som v šestnástich po rozchode s mojou vtommomenteživotnouláskou revala v trolejbuse. Nikoho som nezaujímala a tak som si povedala, že musím vymyslieť niečo iné. Dodnes som na nič podobného účinku neprišla.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.