aneb ako sa cítiť ako japonský turista v americkom filme.
Sedím na veľkom čiernobielom mäkkom gauči, pred sebou mám šálku čaju, pohárik whisky, na kolenách mi pradie obrovský hrdzavý kocúr, v kozube praská oheň a čakám kým ma sivovlasý sluha s prípadným menom Parker nezavolá do salónu na večeru. V salóne je prestreté pre tridsiatich, zhorené toastíky v stojanoch a ružové servítky poskladané do hranolov.
Schody z haly nahor sú pokryté trochu ošúchaným kobercom, zábradlie je bohato vyrezávané a na podeste zavadzia niekoľko gýčovitých suvenýrov z Indie.
Vonku na jazierku pod smutnými vŕbami s bahniatkami sa čľapocú kačky a na trávniku zrytom diviziou miestnych krtkov sa pasú ovce a niekoľko koní oblečených ako naši pudlíci v treskúcej zime.
Popŕcha na golfové ihrisko.
Anglicko ako zo staromódneho televízneho seriálu. Čakám, kedy slúžka vykríkne, že v knižnici je mŕtvola a zaklope slečna Marplová, ktorá sa prišla pozrieť, či nám už vykvitli narcisy.
„Máte to tu báječné,“ chválim spontánne miestnej známej.
„Ale veď toto nie je reálne Anglicko, „ježí sa známa. „To tu máme pre japonských a amerických turistov, takto to predsa naozaj nevyzerá.“
No nevyzerá. Ale to reálne zas nie je také príťažlivé. Od letiska po železnicu som prežívala také stiesnené čapkovsko-dickensovské pocity celých dedín „domov so siedmymi schodikmi“, škaredých a rovnakých ako petržalské paneláky, z tehál začadených ešte z čias, keď vládla para, zvyku Britov vyhadzovať smeti za ploty priamo k železničnej trati (tiež ako u nás). Čo tak reálne potrebujem vidieť? Malomestečko, kde na každom treťom dome je tabuľka „to let“? Sfetovaných uhrovatých pubertálnych výrastkov? Opité ženy používajúce vulgárne slová ako podmet i prísudok? Alebo nejedlé hrianky, gumové vajíčka a vodovú kávu? Katedrálu utopenú medzi obchodnými domami?
Sedím pred krbom, hladkám kocúra a začínam chápať, prečo je Británia duchovným domovom fantasy. Dá sa rowlingovsky uniknúť všetkým tým muklom a muklovinám, s ktorými nechcem žiť, dá sa tolkienovsky hľadať krásu tam, kde je a vytvoriť si ju tam kde neexistuje, swifftovsky či defoeovsky objavovať neexistujúce krajiny, či si carollovsky vytvoriť krajinu vlastnú.
Na jednej strane utiecť z nepeknej reality, na druhej si strašne užiť realitu peknú.
„Nechcem vidieť reálne Anglicko,“ priznávam sa kocúrovi a vôbec by ma neprekvapilo, keby mi odpovedal.
Lebo hoci som cez tento staromódny víkend nejazdila, nehrala golf, nebola v Stratforde na predstavení Shakespearovskej spoločnosti, bola to fantasy, časový presun o sto rokov dozadu.
Nevadí mi, že som bola „klamaná“ kulisami pre amerických turistov, hralo sa mi v nich skvele, až ma mrzelo, že nemám na večeru dlhé šaty s ružou.
Na tomto kúsku anglického vidieka rozprávkové bytosti nežijú. Ale dali by sa krásne vymyslieť. Sú tu na to ideálne podmienky. A kúzlo funguje až po letisko, kde som v snahe minúť nevymeniteľné mince nekúpila cukríky či kávu, ale Tolkienovu Baladu o Sigurdovi a Gudrun.
Určite sa vrátim tento fenomén bližšie preskúmať. A prosím si byť znovu klamaná.
Škaredej reality je priveľa.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments