Štát a cirkvi – manželstvo z rozumu

Pri úvahách a polemikách o možnej odluke cirkví a náboženských spoločnosti od štátu sa málokedy debata posunie k vecnému rozlišovaniu rôznych úrovní argumentácie. Tí, ktorí sa prihovárajú za oddelenie štátu a cirkví sú spravidla už unavení zo spôsobov, akými najväčšia cirkev na Slovensku presadzuje svoju agendu vo verejnom živote.

Cirkvi a štátny rozpočet

Oddelenie štátu od cirkvi v tejto rovine diskusie znamená predovšetkým zrušenie financovania cirkví a náboženských spoločností zo štátneho rozpočtu. Toto financovanie sa však týka len príspevku na platy duchovných a príspevky na chod tzv. cirkevných ústredí. Pri financovaní cirkví však neraz ostáva pred verejnosťou skrytý komplexnejší pohľad na reálne finančné potreby cirkví a náboženských spoločností.

Okrem platov duchovných (v roku 2005 ich bolo vo všetkých cirkvách a náboženských spoločnostiach 4969) a príspevkov na chod administratívnych centier jednotlivých cirkví (v roku 2005 hovorila štatistika o 379 zamestnancoch) musia cirkvi zo svojho rozpočtu pokrývať aj výdavky, ktoré súvisia s prevádzkou kostolov, modlitební či pastoračných centier.

Tieto prostriedky cirkvi a náboženské spoločnosti získavajú od svojich členov prostredníctvom pravidelných či mimoriadnych zbierok, milodarov, cez sponzorské dary alebo aj vlastnými hospodárskymi aktivitami (prenájom nehnuteľností, využívanie poľnohospodárskej pôdy či lesov, podnikaním subjektov, ktoré boli založené cirkevnými ústrediami).

Finančne pokrývajú svoju misijnú či charitatívnu činnosť, publikačné aktivity vydavateľstiev a iných médií, ku ktorým patria napríklad aj rozhlasové vysielanie ale aj vlastná televízia. Osobitnú kapitolu príspevku štátu predstavuje financovanie mzdových nákladov cirkevných škôl (v roku 2005 bolo evidovaných na cirkevných školách 3680 učiteľov). Nemalú čiastku financií musia cirkvi každoročne vyčleniť na pokrytie nákladov cirkevných škôl, ktoré síce dostávajú príspevky od štátu – od miestnych samospráv či od VÚC – no nepokrýva to ich reálne potreby na prevádzkové náklady, budovy či rozvoj infraštruktúry a iné náklady, ktoré v prípade štátnych škôl sú hradené štátom z rozpočtových kapitol podľa stupňa školy. V roku 2009 bolo v sieti Cirkevných škôl a školských zariadení MŠ SR 406 subjektov. Na Slovensku pôsobí jedna Katolícka univerzita, ktorej zriaďovateľom je rímskokatolícka cirkev. Teologické fakulty a katecheticko-pedagogické pracoviská sú súčasťou štátnych univerzít na UK v Bratislave, Prešovskej univerzite a na UMB v Banskej Bystrici.

Faktom je, že za posledných desať rokov sa podľa dostupných dát Ministerstva kultúry SR príspevok na položky, na ktoré majú cirkvi a náboženské spoločnosti právo podľa platnej legislatívy takmer zdvojnásobil z 520 miliónov korún v roku 2000 na viac ako 1 miliardu korún v roku 2009. V súlade so zákonom o financovaní škôl a školských zariadení tvoria osobitnú kapitolu prostriedky štátu vyčlenené pre cirkevné školy a školské zariadenia či univerzitu, ktorá ma štatút verejnej vysokej školy a je podľa toho aj financovaná. Len pre porovnanie, koľko štát stojí priame financovanie cirkví a náboženských spoločnosti uvediem zopár aktuálnych čísel. Celkové výdavky štátneho rozpočtu na rok 2011 sa určujú Zákonom o štátnom rozpočte sumou 16 957 772 812 eur. Rozpočtová kapitola výdavkov Ministerstva školstva na rok 2011 predstavuje 2 323 259 742 eur a rozpočtová kapitola Ministerstva kultúry na ten istý rok predstavuje 167 192 123 eur. Dostupný údaj o priamej finančnej podpore cirkví a náboženských spoločnosti z roku 2009 predstavoval 37 191 961 eur čo by bolo menej ako 1,6% z rozpočtu Ministerstva kultúry a menej ako 0,22% výdavkov štátneho rozpočtu. Napríklad na výdavky Generálnej prokuratúry, ktorá funguje ako funguje pôjde v roku 2011 zo štátneho rozpočtu 61 137 659 eur (takmer 2 miliardy korún).

Členstvo v cirkvi a náboženskej spoločnosti

Stúpenci oddelenia cirkvi a štátu nevnímajú cirkev ako konfesionálne rôznorodú skupinu 80% percent obyvateľov Slovenska s výraznou prevahou katolíkov. Strach z cirkvi vyvoláva skôr úradná cirkev a tou je jej mocenská špička či modernejším slovníkom „topmanažment“. Verejnosť identifikuje cirkvi práve s ich oficiálnymi predstaviteľmi – pápežom, biskupmi a kňazmi.

Štatistické dáta ako aj reálny stav spoločnosti ukazujú, že kresťanské presvedčenie a jeho morálne obsahy nie sú prezentované touto štatisticky významnou položkou, ktorá vysoké percento tých, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu pri pravidelnom sčítaní ľudu môže predstavovať tak, ako by sme to v ideálnom stave očakávali. Vo veľkých mestách je ukazovateľom kresťanskej príslušnosti skôr účasť na pravidelných bohoslužbách, ktorá sa pohybuje percentuálne oveľa nižšie ako je percento registrovaných veriacich členov cirkví a náboženských spoločností. O citlivosti spoločnosti na závažné spoločenské javy a ich etický a morálny rozmer to však veľa nehovorí. Úroveň korupcie, klientelizmu či najznámejšie spoločenské kauzy, ktoré ostali nevyriešené hovoria skôr o niečom inom ako o eticky a hodnotovo ukotvenej spoločnosti.

Spletitosť celej otázky a problematiky oddelenia štátu a cirkví podčiarkuje aj nejednoznačnosť s akou sa za posledných 20 rokov stavajú k tejto téme aj samotní predstavitelia cirkví. Odluka cirkvi od štátu, ktorá sa objavovala v prvých novembrových výzvach pri spoločenských zmenách v roku 1989 sa nedostala ani raz do programu žiadnej z vlád, ktoré na Slovensku odvtedy vznikli. Nebolo to len preto, že by na to nemali politické strany odvahu. Určite je za tým potrebné vidieť aj lobing jednotlivých cirkví.

Ústavou deklarovaný sekulárny charakter štátu je v občianskej spoločnosti vystavovaný oprávneným otázkam o vplyve jednotlivých cirkví na spoločenské dianie, školský a vzdelávací systém či postoje cirkví a náboženských spoločností k témam etického charakteru. V tejto súvislosti rezonujú v spoločnosti predovšetkým témy ako je výhrada vo svedomí, otázka legislatívneho ošetrenia lekársky neindikovaných potratov, bioetických tém a téma medzinárodnej zmluvy Slovenskej republiky so Svätou stolicou, ktorá je subjektom medzinárodného práva a jej prostredníctvom katolícka cirkev diplomaticky vstupuje do riešenia vzťahov štátov a miestnej rímskokatolíckej cirkvi.

Keďže iné cirkvi podobnú možnosť nepoznajú, vzbudzuje to pri zvláštnom charaktere štátu Vatikánu v medzinárodnej právnom poriadku rôzne reakcie. Oprávnenosť tejto debaty ako aj jej spochybňovanie patrí k základným prejavom názorového pluralizmu a napriek pochybnostiam si zasluhuje racionálne riešenie. Je úlohou orgánov výkonnej moci a legislatívnych orgánov, ktoré vzišli z demokratických volieb, aby riešenie viedlo k výsledku prijateľnému pre všetkých. Z doterajšieho vývoja však už je zrejmé, že nebude možné uspokojiť zástupcov protiľahlých pólov tejto diskusie. Pri monarchistickom modeli cirkevnej administratívy aj v tejto debate je mienkotvorné stanovisko vedúcich predstaviteľov rímskokatolíckej cirkvi. Prítomnosť členov katolíckej cirkvi v rôznych stranách politického spektra a ich vonkajšia lojalita voči hierarchii je odpoveďou otázku, prečo si parlamentné strany otvorenú polemiku ohľadom Zmluvy so Svätou stolicou chcú ušetriť.

Poskytnuté prostriedky zo štátneho rozpočtu v rokoch 2000 až 2009 pre cirkvi a náboženské spoločnosti

11. 2. 2011 podľa: http://www.culture.gov.sk/cirkev-nabozenske-spolocnosti/dokumenty/financovanie_nab_vsr/financie-zo-r

Cirkev v „objatí“ štátu

V čase socializmu sa za túžbou po odluke štátu a cirkvi skrývala túžba po slobode vyjadrovania, slobode pohybu a po možnostiach zahraničných kontaktov. Realizácia možnosti rozvíjať cirkevnú činnosť na konci 20. storočia bola spojená s predstavou, že cirkvi sa musia vymaniť spod vplyvu štátu. Na konci 80. rokov financovanie cirkvi predstavovalo len poskytovanie prostriedkov na platy duchovných iné položky si museli cirkvi zabezpečovať sami. Súčasťou neslobody, do ktorej celá spoločnosť upadla po komunistickom puči v roku 1948 bola aj „starostlivosť“ štátu o finančné zabezpečenie duchovných. V skutočnosti išlo po konfiškácii cirkevného majetku o priamu kontrolu činnosti cirkví a o plán jej postupnej likvidácie. Štát si takto vynútil lojalitu u niektorých jej členov aj na najvyšších miestach. Komunistický Zákon 218/1949 Sb. zo dňa 14.októbra 1949 o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností a jeho filozofia platí s čiastočnými novelami a aktualizáciami dodnes.

Cez ministerstvo kultúry a špeciálne úlohy pre príslušné oddelenia ŠtB sa štátny aparát snažil ovplyvňovať aj personálne otázky pri nomináciách vedúcich predstaviteľov cirkevného vedenia. Cirkvi sa mu však nepodarilo rozložiť. Boli to dlhé desaťročia jediné povolené či skôr štátom trpené inštitúcie, ktoré boli jediným reálnym a legitímnym odporcom komunistického režimu. Cez ich vnútorné ovládanie prostredníctvom agentov ŠtB či prorežimných organizácií duchovných slúžili aj na predstieranie pluralizmu a náboženskej slobody v domácej či zahraničnej propagande.

* Cirkev bola registrovaná 1. septembra 2001
** Cirkev bola registrovaná 18. októbra 2006
*** Náboženská spoločnosť bola registrovaná 19. apríla 2007

Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy vo veciach cirkví a náboženských spoločností vykonáva v zákonom vymedzenom rozsahu štátnu správu na úseku cirkví a náboženských spoločností. Nie je však ich nadriadeným orgánom ani neriadi ich činnosť. Registrované cirkvi a náboženské spoločnosti sú právnickými osobami s vlastnou štruktúrou, orgánmi, vnútornými predpismi a obradmi. Môžu sa vzájomne združovať, vytvárať komunity, rády, spoločnosti a podobné spoločenstvá. Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä ustanovujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zriaďujú rehoľné a iné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov. Bez obmedzenia nadväzujú a udržujú kontakty s príslušníkmi náboženských komunít a organizácií v zahraničí.

11. 2. 2011 podľa: http://www.mkcrsr.gov.sk/cirkev-nabozenske-spolocnosti/cirkev-nabozenske-spolocnosti/dokumenty/prvne-postavenie-a-ekonomick-zabezpeenie-registrovanch-cirkv-a-nboenskch-spolonost

Odluka a sloboda cirkvi

Odluka cirkvi od štátu sa po novembrových zmenách nejavila ani cirkevným ústrediam ako najlepšie riešenie. K postupnej autonómii a nezávislosti od štátnych príspevkov sa majú cirkvi postupne dopracovať. Časový horizont takéhoto riešenia na Slovensku na rozdiel od Českej republiky nebol stanovený ani rámcovo. Odluka cirkvi od štátu predstavovala v prednovembrovom období nádej na slobodnejšie a plnohodnotnejšie fungovanie cirkví a náboženských spoločnosti vo všetkých sférach spoločenského života. Ponovembrový vývoj zastihol cirkvi s veľkým počtom úloh na všetkých možných frontoch, pričom chýbala reálna predstava ako ich naplniť. Odstrihnutie štátnej finančnej podpory by v novej situácii znamenalo pre cirkvi a náboženské spoločnosti stratu stabilného zdroja na pokrývanie časti nemalých výdavkov v čase, kedy príjmová stránka rozpočtu neponúkala dôvod na spokojnosť.

Mýty o údajnom bohatstve cirkvi sa spájajú s románovými predstavami života zhýralej hierarchie z najdekadentnejšieho obdobia cirkevných či svetových dejín. Pravda je kdesi uprostred. Cirkevné organizácie riadia ľudia, ktorí to robia dobre aj menej dobre. Rezervy v hospodárení cirkví a náboženských spoločností spočívajú v organizácii a fungovaní cirkví ako takých. Významným posunom by bolo transparentnejšie hospodárenie a možnosť nahliadnuť do jeho procesov aspoň tam, kde štát na potreby cirkví a náboženských spoločností prispieva. Nehovoriac o tom, že cirkevné organizácie by mohli mať záujem na tom, aby sa ich hospodárenie a rôzne zdroje financovania činnosti v oblasti príjmov aj výdavkov mohli stať vecou verejnou.

Cirkvi a náboženské spoločnosti v demokratickej spoločnosti

Rôzne formy ústretovosti štátu pri financovaní a finančnom zabezpečení cirkví po takejto transparentnosti volajú. V demokratickej spoločnosti je normálne svoje hospodárenie robiť transparentne. Zvlášť vtedy, ak sa cirkvi naďalej uchádzajú o podporu štátu. Aj keď štruktúry cirkvi neuznávajú niektoré demokratické inštitúcie a mechanizmy, mali by sa v tejto otázke začať správať otvorene a zodpovedne. Ak má mať demokratická spoločnosť dôveru voči pôsobeniu cirkví a náboženských spoločností, musia sa v situáciách, ktoré vzbudzujú pochybnosti verejnosti aj cirkevní predstavitelia zmieriť s faktom, že na jej lídrov sú kladené vyššie očakávania. Práve vtedy by finančná nezávislosť a odluka od štátu mohli byť výhodou.

Do akej miery nesie v dnešnom svete zodpovednosť za stav svojej cirkvi i jej radový člen je stále predmetom hlbokého mlčania. Často vzniká dojem, že členovia cirkví nevnímajú, do akej miery sú sami spoluzodpovední za terajší stav vzťahu štátu a cirkví. Aj keď možno tušiť, že od spokojnosti je to ďaleko, reálny tlak na zmenu tohto stavu zo strany radových veriacich smerom k cirkevným centrám neexistuje. Žiadna z demokratických politických strán v dnešnom parlamente sa o odluku cirkvi od štátu mimoriadne neusiluje. Dá sa preto predpokladať, že ak s iniciatívou na odluku štátu od cirkví či s nejakým novým modelom financovania cirkví a náboženských spoločností štátom neprídu samotné cirkevné ústredia, k zásadným zmenám v tomto smere nedôjde. Kým však prehovoria radoví veriaci, majú povinnosť prehovoriť tí, ktorí o veci vedia viac. Cirkevné ústredia a klerici sami. Oni najlepšie poznajú svoju finančnú situáciu ako aj reálne potreby aj rezervy na obidvoch stranách.

Odluka ako cesta k autentickej službe

V polemickej diskusii o eventuálnej odluke cirkvi a štátu či o iných s cirkvami a ich riadiacimi pracovníkmi spojenými témami na dnešnom Slovensku nejde o hodnotový spor ani o to, že by odlukou niekto mohol výrazne utrpieť. Ak ho niekto takto predstavuje, nehovorí celú pravdu. Je to praktický problém, ktorého vyriešenie môže vrátiť do hry skutočné debaty o hodnotách, o ktoré sa cirkvi a náboženské spoločnosti niekedy snažia.

Cirkvi a náboženské spoločnosti už veľakrát ústami svojich hovorcov konštatovali, že nie sú od štátu a jeho financií závislé. Niektoré sa tohto príspevku aj vzdali. Transparentnejšie a adresnejšie riešenie financovania by náboženským spoločnostiam a cirkvám aj podľa názorov, ktoré pri rôznych príležitostiach komunikovali aj cirkevní predstavitelia skôr pomohlo. V prospech tohto modelu hovorí aj to, že cirkvi a náboženské spoločnosti už dnes významnú časť svojho rozpočtu pokrývajú zo zdrojov, ktoré nepochádzajú zo štátneho rozpočtu.

Ide však aj komplexný finančný a sociálny projekt, ktorý so sebou nesie okrem potreby finančného zabezpečenia platov duchovných vyriešiť ich sociálne či zdravotné poistenie a iné s tým súvisiace záležitosti. Okrem katolíckych duchovných, ktorí nemajú rodiny ide totiž u ostatných cirkví a ich pastoračných pracovníkov aj o rodiny s deťmi. Dvadsaťjeden rokov transformačných procesov v štáte a v slovenskej spoločnosti ponúkajú však veľa príkladov toho, ako sa na základe spoločenskej objednávky či z dôvodov európskej integrácie mnohé zdanlivo nerealizovateľné projekty stali skutočnosťou.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments