Márnosť, len márnosť – hovorí Kazateľ. Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť. Ako zostať optimistom pri vedomí toho, že snaženie, či nesnaženie sa každého z nás bude mať rovnakú koncovku – červíky alebo rozsypovú lúku? Alebo koreničky v košických reštauráciách. To je plán môjho známeho, ktorý chce svojim popolom okoreniť pokrmy spolučlovekov a zapojiť sa tak do večného prírodného kolobehu. Tvrdenie o márnosti vyvoláva seriózne pochybnosti o zmysle vstávania za tmy, jedenia ovsených vločiek, upratovania chodníka, učenia sa na skúšky, či platenia daní. Kazateľ to optimisticky klincuje: Za blaženejších som pokladal mŕtvych, čo už pomreli – než živých, ktorí ešte zostávajú nažive. Ale za šťastnejšieho – ako ich obidvoch – mal som toho, kto doteraz ani nebol na svete: kto (totiž) nevidel dielo zloby, aké sa deje pod slnkom. Keby text nebol tisícročia starý, povedala by som, že ho písal niekto v zákopoch jednej zo svetových vojen. Alebo v Birkenau. Alebo v Rwande. Neviem, či existuje karma, či sa musíme rodiť stále odznova. Keďže sa to nemám ako dozvedieť, budem vychádzať z toho, že máme k dispozícii tento jeden život. Bola by škoda nežiť čím lepšie, keď už teda podľa Kazateľa máme tú obrovskú smolu, že sme sa narodili. Napokon, mŕtvi budeme dosť dlho, zhruba večnosť. Je príjemnejšie ležať v pohodlnej posteli, ako polihovať v priekope počas čakania na opätovnú premenu na prach. To však znamená, že sa donútime aj pracovať, aj sprchovať. Alebo aspoň pracovať. Ale nie je nutné príliš sa zameriavať na výsledok. Pretože to, či som bola za svojho života riaditeľkou zemegule, 100 rokov po mojej smrti nebude zaujímať absolútne nikoho. Ani po múdrom neostáva trvalá spomienka, ako jej nebude ani po človekovi pochabom. Lebo keď raz nadídu budúce dni, na všetko sa zabudne.
Krivé sa nedá urobiť rovným a čoho niet, to nemožno počítať. Toto riešim dosť často, pretože by som rada verila ľuďom. Ak uverím Kazateľovi, je akákoľvek snaha naprávať krivákov márna. Kto podrazí a oklame raz, urobí to s najväčšou pravdepodobnosťou znovu. Niečo na tom bude, keď si premietnem krátku platnosť mnohých večných sľubov. Mníchovská dohoda, blízkovýchodné mierové rokovania, manželský sľub, predvolebný sľub, sľub desaťnásobného výnosu, sľub abstinencie. A márne budem počítať dobré skutky niekoho, kto dobra schopný nie je. Čo s tým? Odpisovať, strieľať, voziť na opustené ostrovy všetko krivé? Aby sa to tu nepreriedilo až príliš. V EU to aj tak nepôjde. Ale opatrná zato som, kto ma sklamal raz, tomu väčšinou odpustím, ale nezabudnem. Pre istotu.
Chcela by som byť múdra, viem, že v mojej veľkej hlave je prázdneho miesta stále dosť, ale oplatí sa? Lebo čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti; a ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť. Môj nebohý príbuzný si želal byť hlúpy a zdravý. Ako múdry a chorý vedel, o čom hovorí. Pár učebníc dejepisu, pár dokumentov o stave planéty, pár ekonomických prognóz a pár príkladov toho, ako je beztrestnosť v priamej úmere s množstvom nakradnutého a zasa nezostane nič iné, ako sa pohrabať v osobnej Pandorinej skrinke, či tam predsa len nezvýšila nejaká nádej. Alebo troška tuposti, aby to človek nevnímal tak ostro.
Všimol som si, ako všetka námaha a všetok zdar podnikania slúži iba na žiarlivosť jedného proti druhému.… Udaj suseda svojho finančnému úradu a pôjdeš rovno do neba, tak znie nový katechizmus. Krajšie ako slovo udavačstvo znie občianska bdelosť, zmysel pre spravodlivosť alebo dokonca čestnosť. Žiarlivosť by nebola zlá, keby slúžila k tomu, aby som sa snažil vlastnými silami vyrovnať tomu, komu závidím. To by možno nebola žiarlivosť, skôr niečo ako súťaživosť. Žiarlivosť väčšinou pramení z vlastnej neschopnosti a má dejinami dostatočne overenú tendenciu rýchlo skĺznuť do nenávisti. Tiež vedie k zrodu pozoruhodných literárnych diel, napríklad Sionských mudrcov.
A keď aj nadobudneme, pred žiarlivcami ochránime, čo sa stane usilovnému a majetok škrečkujúcemu človeku? Ako nahý vyšiel zo života svojej matky, tak musí aj odísť, aký prišiel; neodnesie si nič zo svojej námahy, (ani toľko), čo by v hrsti uniesol. To musí príšerne štvať a aj štve. Mňa napríklad štve starý rodinný porcelán. Už od malička. Dívam sa na tie ľahko rozbitné šálky, ktoré si drzo stoja vo vitríne, prežili dve svetové vojny, mnohé generácie svojich majiteľov a stále sú tu, ako keby nič. Možno by som si mala ako nejaká germánska náčelníčka odniesť do rakvy čajový servis. Ešte to premyslím. Na druhej strane, sú experti, ktorí po sebe nechajú len hromádku dlžných úpisov, o tých by sa dalo povedať, že s tým vybabrali. Deťom nechajú odkaz:„ Po mne potopa“. Tiež milovníci historických citátov.
V súvislosti s odchodom na druhý breh stáva sa, že spravodlivý hynie aj pri (všetkej) svojej spravodlivosti; a stáva sa, že hriešnik dlho žije aj popri svojej hriešnosti. Nerob sa nadmieru spravodlivým, ani si nepočínaj, akoby si bol veľmi múdry. Veď prečo by si sa mal dožiť sklamania? Čo potvrdzuje, že zlá zelina hynie nerada. Už veľakrát, omnoho viackrát, než by som chcela, som prežila odchod blízkych, ktorí boli mladí a dobrí. Za najzbytočnejšiu otázku zo všetkých považujem otázku „ Prečo? Prečo práve on?“ Áno, je sklamaním, ak odíde predčasne niekto múdry a dobrý a to, že žiadne dobré vlastnosti nás neochránia, ak si nejaký blázon zmyslí odpáliť sa na letisku tesne vedľa nás. Nám nedokonalým a stále žijúcim môže poskytnúť dosť chatrnú útechu konštatovanie: Veď živý pes je na tom lepšie ako lev, čo už dokonal. Lebo živí aspoň vedia, že zomrú, kým mŕtvi už o ničom nevedia. Ani odmeny sa im už nedostane, lebo ich pamiatka upadla do zabudnutia. .Fakt vzpruha ako hrom. Sem s tým xanaxom!
Ale našla som aj čosi pozitívne, niečo pre zamilovaných. Alebo kolegov. Nie nutne zamilovaných. Dvaja sú na tom lepšie ako sám človek: za svoju námahu môžu dostať väčšiu odmenu, a keď padnú, jeden zdvihne druhého. Beda však samému, keď padne! Nemá pri sebe druha, čo by ho zodvihol. Kazateľ myslel na všetko. Aj na to, že nebude ani s kým ísť na kávu, keď už nedokážeme pre nikoho z titulu funkcie nič zariadiť. Pokiaľ sme na ceste nahor ako zbytočnú záťaž zlikvidovali skutočných priateľov a pestovali len Zweckgemeinschaft s rôznymi prakticky založenými ľuďmi. Hoci to, že trojmo usúkaný povrazec sa nepretrhne tak chytro je dodatok nápadne pripomínajúci tri prúty kráľa starých Slovákov, je naozaj pravdou, že mať sieť utkanú z priateľov je tá najlepšia zábezpeka.
A to najkrajšie, aspoň pre nás labužníkov so sklonom k ľahkej nadváhe. Aj to, že všetci ľudia môžu jesť a piť a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu, je dar od Boha. Čokoládová torta od mojej mamy musí byť dar Boží. O tom niet čo diskutovať. Páči sa mi, že na užívaní si vecí dobrých nevidí Kazateľ nič zlé. Pre koho a pre aký princíp si odtŕhať od úst, hlavne keď máme to šťastie, že nežijeme v krajine, kde sa doslova počítajú zrnká ryže a muchy sú tučnejšie, ako živé kostry detí, na ktorých sa pasú. To, že sa nenajeme, situáciu v Sudáne nevyrieši. To, že jem mäso, nie je príčinou prehrievania sa Zeme. Napokon, pri momentálnom raste cien potravín sa striedmosť dostaví, aj keď nebudeme chcieť.
Nebudem pokračovať, vlastne len chcem inšpirovať. Je tu Kniha, naplnená múdrosťou a zozbieranými skúsenosťami, až to praská. Koľko je nás takých, ktorí si ešte sadneme a otvoríme Bibliu? Nechcem sa tváriť mravokárne, aj na mňa to prichádza až teraz, so stredným vekom a v malých dávkach. Ale stojí to zato. Pretože tam sú … odpovede.
Slnko vychádza a slnko zapadá
a ženie sa späť na miesto, kde (zasa) vyjde.
6 Veje na juh a obráti sa na sever,
v ustavičnom krúžení duje vietor
a vietor sa vo svojom kolobehu opätovne vracia.
7 Všetky rieky tečú do mora,
a more sa nepreplňuje.
Kde vyvreli, k tomu miestu tečú rieky späť,
aby sa odtiaľ vydali na novú cestu.
Nie je to krása?
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments