Diletanti

Diletant či diletantka je ten, kto sa len zo záľuby zaoberá niečím, na čo nemá odbornú prípravu, samouk. Diletantizmus je povrchná znalosť, neodbornosť.

Priznávam sa bez mučenia a výčitiek svedomia. Som mnohonásobná diletantka recidivistka. Som:

  • amatérska historička
  • študentka čínskej medicíny a cvičenka tajči a čchikungu
  • majiteľka zelenej karty na golf
  • maliarka na hodváb
  • športová strelkyňa
  • pisateľka krátkých textov s ambíciou napísať text dlhší
  • majitelka zbierky korenia a cca 60 kuchárskych kníh
  • polopriemerná znalkyňa jazyka nemeckého, anglického, maďarského, pripravená podobne mizerne naštudovať jazyk francúzsky
  • v detstve som chodila na balet a gitaru

Poriadne, fakt skutočne poriadne, neviem z hore menovaného nič. Ale teší ma zaoberať sa tými vecami. V nešťastí tohoto nadbytku záujmov mám len jedno šťastie, že vyznávam sokratovský postoj a viem, že nič neviem. Neuverím len tak ľahko, že som skvelá, keď ma blahosklonne pochváli niekto, kto ma má rád alebo taký, čo chce byť zdvorilý a neuraziť. Čiže nepredstavujem zdroj zamorenia, som len v podstate úplne neškodný člověk, ktorý radšej ventiluje maľovaním, varením a písaním, ako chlastaním.

Chápem, že niekoho trápi preplnenosť éteru a sietí balastom a vatou. Ľudia sa však často previňujú len intenzitou svojej grafománie, ničím iným. Kto ich mal naučiť, čo je skutočne dobrá literatúra, dobrý film a dobrý obraz? Nie je priveľa takých, ktorí rástli a rastú vo vysoko intelektuálnom prostredí a školské osnovy sú v tomto smere nanič ešte viac, ako v iných smeroch. Kto nás v škole naučil počúvať jazz či operu, rozumieť nefigurálnej maľbe, nezávislým filmom? Sme na to sami. A teda postupujeme metódou pokusov a omylov. Často sa dosť strápnime, pretože sa vypuklo ukáže, aké máme medzery. Hľadáme kamarátov, ktorí vedia. Hľadáme webové stránky, rubriky v časopisoch, o ktorých máme vysokú mienku. Veľakrát som kupovala inak nudný časopis, pretože mal dobrú kultúrnu rubriku.

Je otázne, či je nutné publikovať každý poryv mysle. Nuž, taká je doba. Sedíme sami doma, chytení v sociálnej sieti ako mucha u pána pavúka a namiesto rozprávania píšeme. Niekto má v sebe stopky, iný nie. Poznám nešťastný prípad človeka, ktorý denne na blogu publikuje minimálne jeden siahodlhý článok, ak nie rovno dva. To znamená, že už nežije ničomu inému. To je už kompulzívne správanie. Iný zvládne uverejnit 30 dlhých diskusných príspevkov na ľubovoľnú tému. Podľa mňa si tak liečia samotu.

Sebakonrola v kvantite, autocenzúra a značná dávka pokory sú pomôcky, ktoré nám aj v našej neodbornosti pomôžu zachovať určitú úroveň a vkus. A tí, čo vedia naozaj, sa môžu zasa cvičiť v empatii, pretože sme odsúdení na spolužitie, či sa nám to páči alebo nie.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť