Život vie byť v piatich rokoch značne mätúci. Najmä keď si vás posadia a povedia, že máte neter. Neviete, čo to slovo znamená a myslíte si, že ste zase dostali nejakú chorobu.
Potom, čo mi doma oznámili, že mám neter, sa ma v škôlke spýtala učiteľka Ivetka, že kedy do tej Ameriky letíme. Vtedy som si myslela, že keď má niekto neter, tak sa musí ísť liečiť do Ameriky. O tom, že nejaká Amerika je, som vedela. Dokonca mi ten fľak v atlase aj mama už ukazovala. A ešte mi tvrdila, že tam mám brata. Ale tomu som neverila. Lebo som ho ešte nikdy nevidela. A potom mi mama ešte ukazovala fotku nejakého bábätka, že to je tá moja neter. A ja som si prestala myslieť, že mám zas nejakú chorobu.
Písal sa rok 1994, stále sa pravidelne podnikali výpravy na nákupy do Rakúska.*
A tak sme sa raz s mamou zobrali, otec nás odviezol na Viedenské letisko, a chodili sme po takých smiešnych budovách. Sedeli sme v lietadlách, mne zaliehali uši a zakaždým som sa zobudila niekde inde. Ešte mi v tom lietadle dali farbičky. Lietadlová teda hovorila čudnou rečou a akosi sa s mamou nevedeli dohovoriť. Ich rozhovor znel asi takto (nepamätám si ho, bol mi reprodukovaný):
Letuška: English?
Mama: No.
Letuška: Spanish?
Mama: Rusky?
Letuška: Italian?
Mama: Deutsch?
Letuška: French?
Mama: Svenska?
Potom ešte vyplňovali nejaké papiere. Potom bol s tými papiermi problém na nejakom ďalšom letisku. Tak vraj mala mama podobný rozhovor, ako mala s letuškou, s jednou paňou na letisku. Skutočne si nepamätám veľa len to, že mama celkom často opakovala: „ No Czechoslovakia! Slovakia!.“ Na ďalšom letisku sme znova vyplňovali nejaké papiere. A ešte bolo veľa papierov, ale moje spomienky sú vážne dosť hmlisté.
Nakoniec sme zdarne v tej Amerike nejaký čas pobudli. Behali sme s mojou druhou neterou po ich dvore. (Tú prvú predo mnou predtým akosi zamlčali.) Nad tou, kvôli ktorej sme tam išli mama stála s takým tým ňuňumuňu, a to malé po mne hádzalo lyžičky zašpinené od svojej výživy. Mama sa kadejako dorozumievala so svojou american nevestou, a keď bol môj dnesužplnokrvneamerican brat poruke, prekladal.
A bolo nám fajn. A jedného dňa sme sa z tade zdvihli a šli späť.
…o osem rokov neskôr
Mala som trinásť rokov. Brata v Amerike. Mľandravú angličtinu. Bratovu rodinu, čo nevedela po slovensky ani ceknúť. Akčných rodičov.
Mala som trinásť rokov. Víza do Ameriky. Letenku. A potom mi dali na letisku na krk takú tašku s mojim menom a všetkými dokladmi, aby som sa nestratila. Letušky si ma podávali z rúčky do rúčky. A po dlhokáááánskej ceste som konečne stretla na letisku v Philadelphii brata. A budem si ešte dlho pamätať ten úsmev, keď ma zbadal, objal a prvé, čo povedal bolo: „No tak, rozprávaj!“
A potom ma viezol k nim, k tomu domu, kde mali 3 kone, 30 sliepok, 5 kôz, 3 psov a veľký les. A už aj môjho synovca (teda dokopy 3 deti).
Prvé tri dni som prevracala z cudzej stravy, časového posunu a na mňa číhajúcej prvej menštruácie. Brat chodieval do roboty a jeho žena na mňa so smutným výrazom v tvári pozerala a ja som po intenzívnom listovaní v mojej príručke Angličtina na cesty vyslovila moje prvé tri vety v angličtine na americkej pôde:
„I have a head ache and stomach ache.“
„I threw up.“
a „I am bleeding.“
Keď som vyslovila tretiu vetu, bratova žena ostala značne zarazená. Mala na krku svokrine 13 ročné decko, ktoré bolo úplne mimo a navyše tliachalo niečo o tom, že krváca. Nakoniec sa však všetko ujasnilo a tak si ma tam ešte dva a pol mesiaca v zdraví nechali.
(Týmto sa chcem poďakovať vydavateľom bledomodrých knižiek s názvami Som správne dievča? a Som správny chlapec?, vďaka tomu, že ich Kata a Tomáš vlastnili, sme boli všetci pripravení na bujné rašenie pubického ochlpenia, poprsie, menštruácie, prvé mokré sny, erekcie, a presne vedeli, ako sa veci majú. A ešte chcem poďakovať mojej mame, ktorá mi vtedy do batožiny vďaka akejsi ženskej intuícií° zabalila do tašky zásobu vložiek na dva mesiace.)
V tých príručkách „na cesty“ dodnes nemyslia na stratené trinástky s prvou menštruáciou.
————————————————————————————————————————————–
*S tými výpravami do Rakúska ešte len bude sranda. Nabudúce.
°Možno to bola ženská intuícia a možno tie dve menšie fľaše slivovice, čo chcela svojmu synovi do tej Ameriky nejakým spôsobom bezpečne prepraviť. Nikomu to nehovorte, ale na hraničnom priechode sa žiadny policajt medzi vložkami nehrabe. Aspoň nie 13 ročným dievčatám s dokladmi na krku.
Pozn.: Aj v roku 2002 sa ma pýtali, ako sa nám žije tu u nás v Czechoslovakia. A ja som reagovala presne tak ako moja mama v roku 1994.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments