Kapitola 9
Chiméry o potrebách ženy
Keď v treťom ročníku vysokej školy náhodne otehotnela jedna moja spolužiačka, dostala od istej veľmi dôležitej a náležite sebavedomej asistentky z katedry dobrú radu. Dievča, čo sa namiesto prípravy na skúšku pokúša ovládnuť dáviaci reflex, nepatrila podľa predstáv dotyčnej budúcej docentky na akademickú pôdu, a tak ju delegovala za sporák so slovami: „Keď nie ste schopná dostaviť sa včas, môžete rovno ostať pri hrncoch.“
Všetkých nás to pohoršilo!
Pohoršovali sme sa, samozrejme, len na chodbách fakulty a izbách internátu, lebo vtedy sa nepatrilo protestovať, a voči autoritiam už vôbec nie.
Kto by však očakával, že spravodlivosť zvíťazila a z mojej spolužiačky sa napriek nepriazni osudu stala nositeľka Nobelovej ceny, zatiaľ čo podlú asistentku vyhodili z fakulty a padla na spoločenské dno, kde jej doteraz robia spoločnosť teplovodné rúry a hordy páchnucich potkanov, nech sa prebudí z marihuanového opojenia a prestane konečne pozerať tristodielne telenovely.
Spolužiačka vtedy prerušila štúdium a preležala takmer celé tehotenstvo v nemocnici s nohami vyloženými do kopca. Zúfalí rodičia museli na naliehanie lekárov odložiť plánovanú svadbu a počkať na pôrod (vlastne tým rodine padol kameň zo srdca, lebo keď na sobáš došlo, nebolo na fotkách poznať, že je nevesta v druhom stave).
Do roka a desiatich mesiacov porodila i druhého syna a sen o vysokoškolskom titule skončil medzi smrdiacimi plienkami a pogrcanými podbradníkmi.
Zato budúca docentka sa podľa zlých jazykov pokúsila zviesť ženatého kolegu a podľa ešte horších sa jej to čiastočne aj podarilo – otehotnela s ním krátko po získaní docentúry a tesne pred začiatkom menopauzy.
Otecko sa však sotva môže hrdiť prívlastkom hrdý, docentka si ho nikdy nevzala, oznámila mu akurát výšku alimentov, číslo účtu a variabilný symbol. Šesťmesačnú dcérku odovzdala na výchovu svojej matke (dôchodcovia predsa nemajú nič iné na robote, len sa starať o vnúčatá) a začala kandidovať na šéfku katedry.
Preskočím ešte pár rokov dopredu a dodám, že dnes sedí v kresle dekanky, vyzerá o desať rokov staršia ako je, má odpornú bradavicu na ľavej strane nosa a nikto ju nemá rád.
(Viem, niektorí skeptici si isto teraz povedali, že som teraz predsa len podľahla hollywoodskej schéme a že je ľahké povedať o zápornej postave, že je škrata a protiva, ale ona naozaj je, a nebudem z nej robiť krásnu čarodejnicu len preto, aby som vyhovela skeptikom).
A ešte jeden pohľad do súčasnosti.
Nobelova cena to síce nie je, ale tá moja spolužiačka je tuším jediná široko ďaleko, ktorá sa ešte nerozviedla a trúfam si dokonca povedať, že si so svojou maturitou žije na akomsi úrade s pravidelným platom celkom dobre. Obaja synovia sú úplne normálni, nefetujú a nebehajú za prostitútkami, dokonca sa im podarilo získať diplomy v oblasti mikrobiológie a čohosi, čo neviem celkom pomenovať, ale vyzerá to dobre, lebo to dávajú len na Oxforde.
Tak neviem, kto dopadol lepšie.
A prečo taký dlhý úvod ku kapitole, ktorá hovorí o potrebách ženy?
Aj vy si myslíte, že každá žena raz podľahne vôni detskej hlavičky a pocikaných plienok?
Že aj hnusné karieristky raz zatúžia po dieťati a použijú na to všetky dostupné prostriedky?
Že s tikajúce biologické hodiny jedným z najčastejšie používaných klišé v ženských románoch?
Nuž, ako som už niekoľkokrát dôrazne upozorňovala, toto je ženská literatúra, a aj tu tikať budú.
Viete, ako dievča som snívala o troch veciach:
- že raz príde ten pravý a že sa do neho strašne zamilujem,
- že raz príde ten pravý a že sa do neho strašne zamilujem,
- že raz príde ten pravý a že sa do neho strašne zamilujem.
Na vysokej škole som snívala tiež. Bola som už múdrejšia a tak som rozšírila svoje túžby takto:
- že raz príde ten pravý a že sa do neho strašne zamilujem,
- že sa s ním čím skôr vyspím, lebo ma všetky baby predbehnú a ja budem ako biedna panna na internáte do konca štúdia štrikovať dečky a závidieť každej škrate, čo zbalí posledného škuľavého a šušlajúceho študenta na technických fakultách,
- že budeme mať chlapčeka a dievčatko a obaja budú voňať ako mydlo, ktorým moja stará mama prala obliečky na periny.
Ten pravý prišiel, vzala som si Horáca Kozu a dva roky bol pokoj.
Moje sny si dali menšiu pauzu a vystrčili rožky len vtedy, keď som zatúžila po novej blúzke či dovolenke pri mori. Spolužiačky zo základnej, strednej a vysokej školy sa začali prudko rozmnožovať, lebo biologické predpoklady, neodbytné matky a články v ženských časopisoch nútili tie úbožiačky porodiť do tridsiatky.
Vraj to treba dovtedy stihnúť, lebo potom má plodnosť bežnej ženy utrum . 23)
To už rovno mohli napísať, že je stará páka.
Mne sa ešte rodiť nechcelo.
Zamestnala som sa v útulnej firme, dostala som príjemný plat a prácu, ktorú som milovala. Užívala som si večery s manželom, popíjali sme červené vínko a sledovali dobrú kriminálku a keď sme boli mimoriadne roztopašní, dali sme si k tomu tlačenku s cibuľou.
Na pravidelné otázky zo strany rodičov som odpovedala nie, ešte nechcem deti, ešte mi treba vidieť Bibione či dorobiť v robote projekt s Fínmi, my dvaja s Horácom sme moderná dvojica, my máme rodičovstvo plánované.
Tak sme naplánovali pôrod na druhý štvrťrok, jarné deti sú vraj v živote šťastnejšie.
A opäť som sa zasnívala…
- že sa to podarí po dnešnej romantickej večeri so sviečkami,
- že sa to podarí tento mesiac,
- že sa to podarí na ďalší mesiac,
- že sa to podarí do roka,
- že sa to podarí.
Až vtedy som pochopila ten vtip o slobodných osemnástkach plodných 24 hodín 365 dní v roku a vydatých ženách fertilných iba počas splnu medzi 22,46 a 22,48 hodinou stredoeurópskeho času.
A aj to iba ak pripadá na rok draka v čínskom kalendári.
Alebo ak sa omylom vyspíte s poštárom, ktorý vám doniesol list od manžela zo služobnej cesty.
Nebol to vôbec vtip.
23) Netreba zabúdať, že v tých časoch sa v pôrodniciach naozaj stretávali najmä dievčatá tesne po maturite a žena s tridsiatkou na krku si tam pripadala akosi nepatrične. Gynekológia nemali radi komplikácie a z tohto pohľadu je mladá pružná maternica pre takého doktoríka ružovou záhradou – odrodí a môže si uvariť kávu, prípadne pokračovať v obháňaní sestričiek či sledovaní futbalového zápasu. Prvorodička s troma krížikmi na krku pre nich znamenala prízrak, ktorý rodil tri dni a ešte si dovolil komplikovať situáciu nejakým cisárskym rezom.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments